Čítal som na tomto linku záznam nasledujúcej epizódy: „Otecko zdieľal príhodu zo ZRPŠ. „Váš syn nepozná vetné členy!“ „Ani ja.“ „No, áno, ale vy to nepotrebujete!“
Autorka ďalej pokračuje: "Tak presne týmto sa vetné členy stávajú perfektným kandidátom na skartovanie. Podľa mňa v letnej kĺzačke problém(zabúdanie "učiva" počas prázdnin) nie je. Problém je, že vytrvalo obhajujeme kurikulum a podmienky v triedach, ktoré likvidujú aktivitu mozgu. Škoda, že tvorcovia školskej politiky nediskutujú viac s neuropsychológmi.
Ako učiteľ aj ako rodič viem, čo to sú domáce úlohy. Pre mňa bol nočnou morou ako žiaka na základnej deväťročnej škole vo Svite utorok popopoludní a večer. V stredu sme mali totiž hodinu slohu. Ja som sa do poslednej chvíle trápil s tým, čo napíšem. V tomto úsilí mi vždy so železnou trpezlivosťou pomáhala moja mama. Okrem osobnému pozdravu (stihol som to ešte dnes ráno...) ku dňu matiek jej aj týmto vyjadrujem uznanie a vďaku. Opis, rozprávanie, úvaha... To boli podtituly slohových úloh. Bŕŕŕ...
Maturoval som v roku 1987 a písal som vtedy aj dva slohy. Súčasťou hodnotenia aj vtedy boli dve písomné práce. Z ruštiny a slovenčiny som písal úvahy. Nenapísal som ich zle. Ale ruštinu som zvládol tak, že som si poskladal z výstrižkov sovietskej dennej tlače text o návšteve Michail Gorbačova v Československu a naučil som sa ho naspamäť. Vsadil som na správnu kartu. Perestrojka a glasnosť sa dali ako zadania úlohy na písomnú časť centrálne zadávanej písomky čakať.
Debata o domácich úlohách dáva zmysel do tej miery, do akej máme na mysli aj iné štatistiky dnešnej doby, ktoré hovoria o tom, koľko času trávia naše deti nielen v škole a na sociálnych sieťach ale v akomkoľvek inom neškolskom prostredí. A či ho vnímame ako podnetné či motivujúce.
Správa o novom ministrovi školstva v tieto dni je aj správou o tom, že máme záujem o školstvo, záujem o vzdelávanie je však čosi viac. Naše deti čítajú a spoznávajú. Ich mozog je predsa často prirovnávaný k špongii. Ide o to, čím sa táto špongia naplní. Či voľnočasová pamäťová stopa, ako to volajú niektorí špecialisti je pre ich nastavenie poznávaniu a vzdelávaniu otvorené a pozitívne, alebo naopak, prázdne miesto naplní toxický obsah alebo nepotrebný balast hodný zabudnutia.
Otázkou teda nie je to, či deti dostanú domáce úlohy alebo nie. Ide v prvom rade o to, aby domáce zadania pomáhali prepájať svet okolo nás so svetom vzdelávania a ponúkli "talking points" pre domáce rozhovory. Každý je schopný sa všetko naučiť. Túto múdru vetu som počul od môjho kolegu američana Douglasa, prvý rok fungovania našej, vtedy v roku 2004 rodiacej sa školy. Pridal sa k nám na jeden rok a strávil u nás čas s celou svojou rodinou. Kľúčové je však pokračovanie tejto vety: „Každý sa to však učíme inak.“ Niekto z knihy, niekto z videa, niekto z filmu, niekto iný z dobrej knihy, či z rozhovoru so starými rodičmi či priateľmi.
Problémom nie je domáca úloha. Problémom je domáca úloha, ktorá pozostáva z dlhého zoznamu strán a čísiel cvičení, ktoré naše deti dostanú.
Túto skúsenosť mám aj ja. Zhodou okolností naša dcéra chodila po návrate z Francúzska do školy, ktorá bola medzinárodná ale v jednej budove bola s bežnou slovenskou školou, kam deti chodili na slovenčinu. Na prázdniny a predĺžené víkendy dostávali deti zo slovenčiny pravidelne dlhý zoznam cvičení, ktoré si mali vypracovať. Ako domácu úlohu na prázdniny. Z francúzskej sekcie nedostávali žiadne špeciálne domáce úlohy. Len tie, ktoré si mali pripraviť počas bežného školského týždňa. Kontrast nemôže byť väčší.
Preto aj bilbord exministra „školstva“ nevnímam ako niečo prevratné či dokonca kreatívne. Domáce úlohy nie sú tým skutočným školským strašiakom našich detí ani ich rodičov. Hoci sľúbiť všetkým všetko a deťom školy bez domácich úloh bude v predvolebnej kampani viac ako lákavé. Už sa desím toho, čo budú sľubovať deťom absolventi internetových škôl života.
Strašiakom sú skôr nezmyselné a od života odtrhnuté cvičenia, ktoré v našich deťoch zanechávajú školskú či voľnočasovú pamäťovú stopu, ktorá nie je príjemná. Aj preto si viacerí všimli, že v čase pandémie bolo problémom nielen zatvorenie škôl, ale aj dlhodobé obmedzenie voľnočasových aktivít a kreatívnych foriem socializácie hoci aj na čerstvom vzduchu.
Našou domácou úlohou v rodinách aj vo svete vzdelávania je pochopiť, že delenie sveta na školu a prax je tým hlavným problémom a výzvou. Nedarí sa nám často vytvárať v našich deťoch pozitívnu spomienku na vzdelávanie a poznávanie. Naše deti pričasto prežívajú drinu z procesu „učenia“, kedy učíme – obrazne povedané - králikov plávať a ryby behať. Spomeňme si my sami na tie najpozitívnejšie a najtvorivejšie z čias nášho štúdia a spojí sa nám to zvyčajne s dobrým učiteľom či učiteľkou. A dobrou školou. A platí to určite aj naopak.
Práve tam sa rodí strata motivácie a nedostatočné prepojenie toho, čo sa deti učia s tým, čo ich zaujíma. Preto zbytočné a netvorivé domáce zadania sú rovnako zbytočné ako netvorivá a nepodnentná vyučovacia hodina. Na druhej strane užitočne strávený čas domácim zadaním, ktoré v deťoch a študentoch podnieti záujem a ochotu poznávať veci tak, ako ich to baví pri surfovaní youtubovými vzdelávacími videami či hrami s umelou inteligenciou a rozhovormi na GPT chate, je tou najlepšou domácou úlohou. Deti si ju možno od dobrého učiteľa raz aj samé „vypýtajú“.
Lebo to, čo nepotrebujeme my, nepotrebujú ani naše deti. Zajtra to však už môže byť inak. A odpoveď na otázku o vetných členoch, ktoré nepotrebujeme sa môže stať našou pascou. Nie kvôli nesprávnej odpovedi ale kvôli nesprávne položenej otázke.
Na Ukrajine, ktorá realizuje svoju reformu vzdelávania aj počas vojnového stavu, majú ministerstvo vzdelávania a vedy. Aj to je vyjadrenie mentálneho nastavenia spoločnosti. Skratka MŠVVaŠ SR je tak krkolomná a abstraktná, že vlastne v sebe nesie celý rébus, pred ktorým naša spoločnosť stojí. Pri investíciách do sveta vzdelávania, tam, kde sa to nedarí nás čaká paradigmatická zmena. Vylepšovaním dnešného modelu či jeho reformou sa k lepším výsledkom nedopracujeme. Našu reformu školstva sme pričasto riešili zatepľovaním školských budov či výmenou okien. Zabudli sme na procesy, ktoré sa v školách odohrávajú takpovediac dobre ukryté našim očiam. Potreba zmeny je väčšia ako nádej, že sa k nej ako krajina dopracujeme.
Domáce úlohy by sme si preto mali začať robiť predovšetkým my, dospelí. Napríklad sebakritickým priznaním vlastných zlyhaní a prehodnotením vlastných ambícií.
Nechcem byť ministrom školstva. (Prekvapenie?) Ministrom vzdelávania a vedy by som sa však určite rád stal. Možno by som potom vysvetlil aj pani učiteľke aj oteckovi z úvodnej epizódy tohto textu, prečo je dobré poznať vetné členy a aký to má niekedy význam. Na vzdelaní a vzdelávaní určite záleží. Avšak trochu inak, ako nám to podsúva falošná a tak trochu celkom populistická dilema o tom, či sú domáce úlohy dobré alebo zlé.
