Na spochybnenie kardinála Korca a jeho morálnej autority ako neochvejného advokáta režimu Slovenskej republiky 1939-1945 sa nepodujme hocikto. Nie je to ani čiernobiele ani jednoduché. Fakt, že sám Vladimír Mečiar nemorálne udelil amnestiu ľuďom, ktorí sa preukázateľne podieľali na zločine mu nebráni v takýchto úvahách. Nebráni mu ani v tom, aby sám dával rady verejnosti o tom, ako sa uvažovanie o etike a jej míľnikoch v slovenskej súčasnosti majú uberať. Otázky utvárania slovenskej kapitálotvornej vrstvy po parlamentnej noci dlhých nožov či jeho fyzické útoky na novinára pri otázke o pôvode jeho Elektry sa v Mečiarových metafyzických úvahách programovo neobjavujú. Guldanov kríž pri Riviére na mieste výbuchu Remiášovho auta však stále stojí. Hodená kytica do Mečiarovej tváre pri pohrebe Róberta Remiáša rukami Remiášovej matky ostane neokomentovanou epizódou v živote otca zakladateľa, kážuceho národu o ... morálke.
Propaganda ako úspešný marketing
Keď sa vo verejnom diskurze Robert Fico opakovane vyjadril, že konanie členov svojho kabinetu a jeho spolupracovníkov neposudzuje z hľadiska etických štandardov, nepovedal nič nové. Len verbalizoval to, čo jeho koaličné zoskupenie štvrtý rok predvádza pri spravovaní SR. Konanie koalície má isté pravidlá fungovania, no určite to nie je hodnotová dilema. Verejné priznanie toho, že ministri za SNS ho na zasadnutiach vlády verejne klamali, premiérovi nebráni konštatovať, že so svojimi koaličnými partnermi nikdy nemal hodnotový konflikt. Klamstvo alebo tvrdenie, ktorým iného uvediem do omylu, nie je podľa premiéra v podaní koaličných partnerov hodnotovým konfliktom. Je to len otázka fázového posunu istých výrokov, ktoré tvrdia zásadne niečo iné. Je to potvrdenie toho bezmocného a rezignovaného tvrdenia, podľa ktorého pán premiér s morálkou a etikou naozaj nič spoločné nemá.
V debate, ktorú rozbehol svojimi tlačovkami za posledné týždne mu teda zjavne nemôže ísť o etiku, hodnoty a morálku. Dobre dávkovanými vystúpeniami na účet opozičnej SDKÚ Robert Fico nerobí službu Slovensku a jeho občanom. Len rozvíja v dokonalej miere to, čo si už vyskúšal pri iných tlačovkách či aktivitách svojej vlády a svojich ministrov - spomeňme len tlačovku krátko po prepade Hedvigy Malinovej. Tvrdenia, ktoré dodnes neboli dokázané, zničili nejeden deň mladého života nitrianskej študentky len preto, lebo jej materinským jazykom bola maďarčina. Ďalším príkladom je blahosklonné mlčanie či opakované komplimenty na adresu exministra Harabína, ktorý klamal v priamom prenose o svojom úmysle pomstiť sa svojmu kritikovi a politickému oponentovi v osobe Daniela Lipšica. Patrí sem aj Ficove tolerovanie militantných rečí a konania nesúceho znaky rasovej a národnostnej neznášanlivosti Jána Slotu pri rôznych príležitostiach na jednej strane a nízke útoky na novinárov hovoriacich a píšucich o konaní koalície a jej lídrov na strane druhej. Nechutné sumy, ktoré pri niekoľkých príležitostiach predseda vlády požadoval a vysúdil po rozhodnutiach súdov, pred ktorými bránil svoju chrbtovú kosť sú len kvantitatívnym vyjadrením toho, akú cenu má dnes na Slovensku rafinovaná mocenská propaganda. Ostáva len veriť, že dnešné obete sa svojich práv nevzdajú a pred európskymi inštitúciami budú chrániť svoju česť aj peniaze. Kapitola o tom, že Harabín aj Fico budú raz vysúdené peniaze vracať do štátnej pokladnice je možno dnes z oblasti fantasy, no ja by som si vysúdené peniaze na ich mieste odkladal. Aj s úrokmi. Aby ich raz mohli ľudu tejto krajiny vrátiť.
Ficovi speechwriteri
Do tejto kategórie podľa mňa patria aj rozprávania a čítačky skvele redakčne spracovaných textov o príbehu SDKÚ a jej finančného fungovania. Premiérova minulosť a sociálne siete Široký & Machala ukazujú, že know-how rezidentov, agentov a konfidentov má svoje uplatnenie. Kompromitácia politického oponenta prebieha na profesionálnej úrovni a tí, čo si pamätajú Chartu a Antichartu, Několik vět či Sviečkovú manifestáciu rozoznávajú rukopis a slovník spravodajských profesionálov komunistickej hydry a jej nezištnej slúžky Štátnej bezpečnosti. Nestratili nič zo svojho umenia. Naopak. Doviedli ho k chladnej dokonalosti. Ich texty nie sú na stránkach denníka ÚV KSS Pravda. Sú na všetkých stránkach prehliadačov či elektronických a printových médií a číta ich osobne premiér demokratického štátu. Poslucháč je bez najmenších dôkazov o špinavých peniazoch a ich pôvode vedený k dôsledným záverom na základe majstrovsky zostavených sylogizmov, ktoré sú dokonca fakticky obhájiteľné menami, adresami a dátumami. Ide z toho mráz po chrbte. Priemerný poslucháč pohŕdal chartistami ako nepriateľmi ľudu. Skutočným nepriateľom ľudu a zločincom bol však komunistický režim a jeho nomenklatúra. Priemerný poslucháč dnes pohŕda hlavnými postavami príbehu financovania nepohodlnej opozičnej strany. Kto je skutočným nepriateľom Slovenska, nebude jednoduché dokázať.
Pravda o komunizme, mečiarizme a národno-sociálnom populizme
SDKÚ - zdá sa - nie je v celom tomto príbehu nevinne a má čo vysvetľovať. Nech však toto vysvetľovanie dopadne akokoľvek, bude to stáť demokratickú opozíciu dnešnej koaličnej zostavy veľa času a síl. Ak verejne prednesené obvinenia z prania pochybne získaných financií nie sú pravdivé, je potrebné sa ich pôvodcom otvorene a jednoznačne postaviť. Nemožno sa už uspokojiť s falošnou toleranciou či veľkorysým odpustením ako sa to udialo v dobe po Novembri 89. Presvedčili sme sa, že ohľaduplnosť a kultivovanosť v debate s nimi, nie je rečou, ktorej ich mentálny svet rozumie. Amorálnosť komunizmu, mečiarizmu a národno-socialistického populizmu je síce zdanlivo neodškriepiteľná. No je potrebné ich amorálnosť zreteľne demaskovať a ukázať ako je táto amorálnosť semeniskom mravného marazmu, korupcie a klientelizmu. S týmto druhom amorálnosti sa nedajú a nesmú sa s ním robiť kompromisy. Príbeh netransparentného financovania SDKÚ sa zamotal vtedy, keď jej lídri nemali opojení mocou a vlastnými úspechmi odvahu a čas na jeho vysvetlenie. Dnes túto kapitolu z minulosti používa premiér v kombinácii so svojou mocou a popularitou tak, ako použil príbeh nevinnej študentky Hedvigy, ako sa vyhrážal kamionistom, ako jeho polícia šikanovala bratislavských františkánov...
Prečo Fico nemôže byť morálnou autoritou
Príbeh nedôveryhodného zápasu o morálnu očistu Slovenska sa začal vtedy, keď si predseda tzv. sociálnych demokratov Robert Fico vybral za svojich koaličných súputníkov to najhoršie čo slovenská politická scéna od Novembra 89 poznala. Hlavným problémom Slovenska nie je netransparentný príbeh SDKÚ. Problémom Slovenska je premiér, ktorý si vybral za najbližších spolupracovníkov Mečiara a Slotu, s ktorými nemá podľa jeho vlastných slov hodnotový konflikt, a ktorých konanie doviedlo Slovensko do nebezpečného závozu. Bolo to dôsledkom Mečiarových nedemokratických politických praktík, indícií prerastania organizovaného zločinu do štátnej moci a zneužívania verejnej moci v tej miere, že Slovensko bolo na čas vyradené zo spoločenstva krajín hlásiacich sa k euroatlantickej civilizácii.
Fenomén „Dzurinda" a jeho slabé miesta
Že sme toto obdobie prekonali a sme tam, kde sme, je zásluhou politickej reprezentácie, ktorú viedol a formoval tím ľudí okolo Mikuláša Dzurindu. Mimoriadne úspešne i keď určite nedokonale. Čo sa však stalo? Príbeh, ktorý o jeho strane vyrozprával premiér Fico je pútavý rovnako ako príbeh, ktorý vyrozprával verejnosti pred tromi rokmi o Hedvige Malinovej premiér spolu so svojím ministrom vnútra. Vtedy ho so záujmom počúvali všetci, čo nemali radi Maďarov a prechovávali voči nim národnostné predsudky. Dnes s pôžitkom počúvajú Dzurindov príbeh podľa Fica všetci, ktorým je najúspešnejší slovenský poprevratový politik nesympatický a majú voči nemu predsudky stojace na racionálnom či inom základe.
Príbehy kompromitácie ľudí, ktoré sa začali premiérovymi tlačovkami musia dotknutí ako svoj osobný či ideový zápas s arogantnou mocou dotiahnuť do konca o obhájiť sa v prípade poškodenej povesti a iných škôd. Prípadnú únavu a stratu času im táto krajina ostane dlžná. Budúcnosť nám snáď za to stojí. Inak sa budeme musieť uspokojiť s tým, že táto krajina nebude pre slušných ľudí. A po niekoľkých emigračných vlnách 20. storočia sa zo Slovenska nadlho vysťahuje svedomie a zdravý rozum. O morálke bude kázať Mečiar a na kráľovské kreslo zasadne veličenstvo Fico.
Konfrontácia s ľuďmi minulosti ostane úlohou dňa
Nedávno najsilnejšia opozičná strana je posledným vývojom značne otrasená. Je to paradox, ale nádejou slovenskej spoločnosti sú tie sily demokratickej opozície, ktoré v SDKÚ nájdu okrem politickej stratégie aj potenciál mravnej premeny a návratu k hodnotovému diskurzu. Priestor pre zodpovednosť a čas na nezmieriteľnosť s amorálnosťou tu stále je. Slovensko sa síce stále bojí a kradne. No je možné ho odkliať. Možno založením predvolebnej koalície a blízkom čase jej prerodu do novej strany. Medzi Tatrami a Dunajom žije veľa ľudí, ktorí sú dnešnou koalíciou unavení, no napravo od stredu veľa sviežeho vzduchu necítia. Občianske tradície a skúsenosti politikov a občianskych aktivistov by sa v ňom mohli stať dobrým základom kvalitatívne novej politiky, ktorá bude hrdá na svoju úspešnú minulosť a nebude sa báť budúcich zápasov. Bez metafyzicky očistného procesu sebareflexie, zmierenia, pokánia a zrejme aj nových lídrov sa to však asi neudeje. Je čas na programové riešenie národnostnej, etnickej, školsko-vzdelávacej a sociálnej oblasti ako súčasti ekonomického a hospodárskeho programu a vízie.
Mečiar, Slota a Fico, pri všetkej úcte k ich voličom, nemôžu byť arbitrami morálky a mravnej integrity novej slovenskej reality. Ich životy sú individuálnym zhmotnením myslenia a konania druhu, o ktorom pojednávajú filozofi (Tischner, Nosol) ako o homo sovieticus. Je to typ človeka, ktorý sa vie identifikovať so všetkým, čo mu prináša výhody bez poctivej reflexie a ponaučenia z minulosti. Cenu zničených životov nikdy nevidí vo svetle osobnej zodpovednosti a za vlastným konformizmom vidí len menovateľa doby, ktorej bolo potrebné sa prispôsobiť. Nikdy nikoho neprosil o odpustenie a svoje viny a krivdy, ktoré spáchal, nikdy nevidí potrebu odčiniť, či prežiť očistné pokánie. Homo sovieticus nie je ojedinelý zjav. Deformovaná komunistická normalizačná spoločenská realita ich vyprodukovala zástupy. Homo sovieticus nie je výchylkou oproti normálu. Je to normalizačný vzor, ktorý tak poznačil mysle jednotlivcov, že ich vedomá a podvedomá identifikácia s vlastnými vodcami je prirodzená a je zbavená akýchkoľvek morálnych zábran.
Homo sovieticus vs. Homo atlanticus
Homo sovieticus nie je nevedomá masa ale má v rôznych častiach bývalého sovietskeho impéria svoje formy organizácie aj verejne známe tváre. Aj na Slovensku je to zástup jednotlivcov, ktorí sa organizujú, žijú, pretvárajú spoločenskú realitu bez duchovno-etického rozmeru. Žijú a tvoria či skôr prekrúcajú realitu na svoj obraz bez reflektovaného vedomia antropologického a teologického rozmeru ich konania. Preto sa klamstvo, násilie a agresivita tak ťažko identifikujú ako neprípustné a neakceptovateľné sprievodné fenomény správy vecí verejných. Niekedy sa homo sovieticus a jeho hovorcovia odvolávajú na niečo, čo sa podobá na tradičné európske tradície a hodnoty, no je to len súčasť ich podlej a amorálnej marketingovej propagandy. Zápas s nimi nie je len zápasom dnes či včera dotknutých jednotlivcov. Je to povinnosť tej časti občianskej spoločnosti, ktorá vidí a vie ohodnotiť prínos našej príslušnosti k euroatlantickej civilizácii. Demokratické slobody, občianska rovnosť a spolupatričnosť k duchovnému dedičstvu povojnového európskeho spoločenstva je momentálne jedinou optimálnou víziou, na kultivácii ktorej môžeme ako občania Slovenskej republiky efektívne spolupracovať.
