Nevieme síce ako sa presne darí našim najbližším, no máme informácie o celosvetovom dianí. Malé dejiny a veľké dejiny sa nám spájať akosi nedarí. Politika do športu nepatrí. Hovoria športoví manažéri a vybavujú si politickú podporu a sponzorov svojich aktivít. Sú nad vecou, lebo potrebujú a budú potrebovať podporu. Bolo by blbé o ňu prísť pre akýsi jednoznačný politický postoj. Na Lazaretskej ulici v Bratislave ešte aj včera visel pod oknom po domácky vyrobený transparent: „Bojkotujem OH Peking 08". Nemal som foťák. Jednoznačný postoj. Neviem kto v tom byte býva, no na známeho športovca to nevyzeralo (Choďte to niekto cvaknúť ak ste niekde nablízku - medzi Cintorínskou a Špitálskou - napr. niekto z redakcie SME. Je to na takom sivom bloku, na treťom poschodí). Ani na funkcionára nejakého športového zväzu. Politika do športu nepatrí. Naopak je to však už iná káva.
Tie ohromujúce zábery, ktoré sa po minulé dni v rôznych dokumentoch mihotali pred našimi očami alebo tam len tak - na Šafárikovom námestí - stáli: Ako na Bielikovej fotografii. Muž s odhalenou hruďou pred hlavňou okupantského tanku. Tragikomické, keď v celej krajine nebolo jediného práve za to plateného vojenského veliteľa, ktorý by proti tankom poslal tanky. Do ulíc vybehli len naivní dobrovoľní snílkovia. Nastavovali svoju hruď aby ubránili reformátorov, ktorí to už dávno vzdali. Osobné dejiny raz opäť zomleli malé dejiny miliónov drobných ľudí a ľudkov. Zabránilo sa tak vraj krviprelievaniu. Väčšiemu. Potom tiekli už len slzy. V niekom vzkypela žlč a emigroval. Vnútorne alebo aj navonok. No a tie národy, čo tu ostali vykrvácali. Dovnútra. Všeličo v nich za tie roky vnútorne odumrelo a radikálni analytici pomerov hovoria, že si to zaslúžili. Pri pohľade na dnešné preferencie tí najzatrpknutejší hovoria opäť, že si to zaslúžime. Možno áno. Možno nie. Presnejšie by bolo: niektorí áno, niektorí nie. Nie je predsa možné všetko zrelativizovať. Ale asi možno. Boli a sú tu stále ľudia, ktorí vyčnievajú z radu a upozorňujú davy na potrebu osobného postoja, osobnej reflexie. Prognostici, vizionári, proroci.
Len tak som si pozrel aký úryvok z Biblie počúvala minulú nedeľu veľká časť obyvateľov Slovenska. Našiel som toto: Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?" Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov." „A za koho ma pokladáte vy?" /.../ Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš. (Mt 16, 13 - 20). Boli tam aj slová o tom ako práve na Petrovi, ktorý svojho učiteľa správne identifikoval bola postavená budúcnosť skupiny dvanástich židovských rybárov. Jednotlivec potrebuje na svoj život aj spoločenstvo. V ňom sa realizuje, pracuje, dozrieva. Smeje sa i plače. Kto chce veľké dejiny oddeliť od osobného prežívania, nie je úprimný. Možno je to niekedy pohodlné spraviť, aby sme si život niekedy na chvíľu zjednodušili. Len tak pokojne pracovať a nestarať sa o to, čo sa deje okolo nás.
Preto mi bol ten po domácky vyrobený transparent na Lazaretskej ulici v Bratislave sympatický. Nech tam býva hocikto, spravil moju včerajšiu nedeľu ešte krajšou. Je dobré sem-tam niečo bojkotovať. Aj potrebné. Aj keď drvivá väčšina populácie sveta nebojkotuje, nesankcionuje a na dôvažok ešte aj fajčí tie skvelé kubánske cigary Monte Cristo. No nie je to komplikované? Koľko takýchto jednotlivcov môže zmeniť beh sveta? Môže...? Však to, že doma nikto nie je prorokom hovoril Nazaretčan už dávno. Preto bol taký opatrný a nerobil si prílišné PR na svoju mesiášsku misiu. Aj tak by nepochopili. Aj tak nepochopili. Aj tak nechápu. Aj tak nechápeme.
