Zdanie, že to, čo sa odohráva v kostoloch v nedeľu, je v pondelok vo verejnom živote "akosi" zabudnuté hraničí takpovediac s istotou. Kresťanskí biznismeni poloverejne hovoria o potrebe tradičnej rodinnej výchovy a disciplíny. Avšak len doma. Biznis je podľa nejedného z nich džungľou, kde vládne zákon silnejšieho. Ak nekorumpuješ, budú korumpovať iní. Ak nepodplácaš, podplatia iní. A urobia biznis, ktorý nespravíš ty. Určite jestvujú aj svetlé výnimky. Tie si cením a vážim. Je ich však málo. Kresťanskí politici rečnia podnapití pod dvojkrížom, nevedia vysvetliť ako si našetrili na Elektru. Iní prekrývajú svoje minulé antináboženské excesy podozrivou procirkevnou horlivosťou. Taký je život...
Pri kritickom pohľade na formalizmus vonkajších prejavov toho, čo masy považujú za kresťanstvo vôbec nejde o obrady ako také. Ako v mnohých debatách a polemikách vždy znovu niekto správne pripomenie, rituály človek potrebuje a nie je možné bez rituálov žiť. Otázkou je však či symbolika kresťanských rituálov, ktoré poukazujú na potrebu mravnej integrity, schopnosti obetovať vlastné pohodlie a kráčať niekedy aj proti prúdu nie je kompromitovaná v ich podstate. Deje sa to podľa mňa práve vtedy, ak sa tí, ktorí sa za kresťanov verejne prehlasujú, správajú v príkrom rozpore s týmto zmyslom kresťanskej rituálnej symboliky. Vzbudzujú tým dojem, že vnímajú rituály ako niečo, čo im má samo od seba zabezpečiť priazeň božstva. Magicky, bez ich osobného pričinenia či potrebnej zmeny praktického fungovania. Naďalej kradnú, podvádzajú, sú vulgárni, násilní, neslušní. Neospravedlňujú sa a tvária sa, že sa nič nestalo.
V zásade to nie je nič, čím by bola vylúčená krása kresťanských náboženských obradov. Ide „len" o to, že takéto obrady sú v konečnom dôsledku zavádzajúce, lebo symbolizujú niečo čo v praxi neexistuje. Je to len priemerné divadelné predstavenie. Jeho výhodou je len to, že je možné zhliadnuť ho aj v odľahlých dedinkách, kde sa vystúpenia iných folklórnych súborov nemôžu usporiadať. Dotyk takto vyprázdnených obradov s každodenným životom je minimálny. Veď tých 80% by inak bolo v spoločnosti cítiť, vidieť, počuť. Nemohlo by sa v nej tak písať, rozprávať, tendrovať, nenávidieť či ľahostajne prehliadať keď sa dejú krivdy menšinám a nesúhlasiacim. Preto je to folklór, lebo to, čo sa tam odohráva, sa takmer nijako nedotýka praktického života spoločnosti.
Ak to nie je folklór pre niektorých jednotlivcov, ktorí hodnotové posolstvo ich viery a osobného presvedčenia berú vážne, je to chvályhodné. 80% deklarovaných kresťanov vyznávajúcich Desatoro však málo dáva najavo, že podvody, uprednostňovanie klamstva, násilia a nezodpovedného spravovania verejného majetku nie je pre nich eticky a spoločensky prijateľným správaním. Preto je kresťanstvo pre túto veľkú skupinu kresťanov folklórom či akousi wellness terapiou, ktorá im pomáha resetovať vlastné prešľapy a etické „nedostatky". Folklórom, ktorý uchováva zaujímavé piesne, dobové oblečenie, zaujímavú hudbu, hudobné nástroje, stavby a spevy. Ponúka pozoruhodné a inde už len zriedkavo verejne prístupné rétorické vystúpenia na vyššej či nižšej úrovni. Ponúka možnosť pookriať v nedeľu predpoludním či v iný sviatočnejší deň v zaujímavých priestoroch a atmosfére obohoatenej tu i tam vôňou dymiaceho kadidla. Ponúka pekný rituál pri narodení dieťaťa, sobáši, životnom jubileu či pri smrti blízkeho človeka. To žiaden zbor pre občianske záležitosti ponúknuť nevie.
Viera a osobné presvedčenie má však aj spoločenský rozmer. Je v istom zmysle sumou postojov jednotlivcov. Postoje jednotlivcov, ktorí vnímajú kresťanstvo ako hodnotovú bázu pre svoj osobný život aj verejné pôsobenie sú veľmi ojedinelé. Je možné, že sa práve týchto snaživých jednotlivcov, tieto kritické slová najviac dotknú. Prosím vopred o odpustenie. Žiaľ dnešné Slovensko v praxi uprednostňuje iné modely. Naša krajinna akosi otupela a zľahostajnela. Neľahostajní občania SR sú tak dnes v smutnej prevahe na strane ľudí, ktorých praktické súčasné aj minulé postoje sú v príkrom rozpore so základnými etickými normami, pravidlami slušnosti a o Desatore ani radšej nehovorím. Ak by kresťanstvo nebolo tak folklorizované ako je, tak by 80% obyvateľov SR vo verejnom živote podporovalo slušné strany a politické zoskupenia (určite také na Slovensku sú, aj keď do dokonalosti majú asi ďaleko). Realita je však taká, aká je.
Je jasné, že to ide aj inak. Len k tomu chýbajú dve veci. Ľudia a odvaha. Slovensko 20 rokov po Novembri '89 je štatisticky s veľkou prevahou kresťanské a aj v postojoch verejnosti je citeľná tendencia k pronáboženským náladám. Je to cool považovať sa a deklarovať sa ako veriaci. Ak napriek tomu má v spoločnosti rozhodujúci hlas dnešná nekultúrna parlamentná väčšina, je to len ďalší zo symptómov stavu toho kresťanstva, ku ktorému sa jeho stúpenci hlásia. Kresťanstvu totiž robia reklamu kresťania sami. Je ich poznať po ovocí, ktoré spoločnosti ponúkajú na dnešnom trhu myšlienok. Tie riešenia dávajú tejto zemi a ľuďom chuť do života. Práve oni sú mestom na návrší, kam sa oplatí ísť.
Alebo aj nie...
