Na univerzitách, kde som počas svojich štúdií "zablúdil", som bol vystavený "ukrutnému" pravidlu. Ak niekoho počas štúdia prichytili pri odpisovaní, podvode alebo inom druhu porušenia pravidiel duševného vlastníctva, dotyčný študent bol definitívne vylúčený z ďalšieho štúdia na tých školách. Vzácna zhoda v tomto smere spájala rímsku pápežskú univerzitu ako aj Hebrejskú univerzitu v hlavnom meste Svätej zeme.
Keď som o pár rokov neskôr ako vysokoškolský pedagóg o tom hovoril na Slovensku našim študentom na "katolíckej" univerzite, v sále to len tak zašumelo. Keď sme o pár rokov neskôr s kolegami zaradili stať o "academic honesty" do školského poriadku nášho gymnázia, najväčšiu diskusiu to vzbudilo na plenárnom rodičovskom združení - medzi rodičmi.
"Ako to je možné, že keď moja ratolesť niečo vie a ponúkne na odpísanie svoje dielo svojim kolegom, tak je sankcionovaná... ?" A tak sme s námahou a možno aj s úspechom spolu s kolegyňami a kolegami vysvetľovali a diskutovali o tom, ako je dôležité prezentovať sa čestne výsledkami svojej vlastnej práce a svoju prácu podpisovať svojim vlastným menom. Tak je to správne. Tak to má byť. Pri tomto vysvetľovaní sme si nemohli nevšimnúť nedôverčivý úsmev na tvárach tých rodinných "manažérov" a "koučov", ktorí vedeli, ako to v živote chodí.
Však sme všetci aspoň raz v živote niečo odpísali, či podpísali niekoho na prezenčnej listine. Inokedy podpísali nás. Vedieť odpísať je šikovnosť. Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu... etc.
Nevinné detské hry sa menia na životné postoje a životný štýl. Z drobných kompromisov sa rodia väčšie a zrejmejšie. Samodeportácie, samoúnosy, samoamnestie, samobitky, samopodpisy. Výhovorky, alibizmus, relativizovanie, bagatelizovanie. To všetko nemení nič na tom, že keby som bol na mieste J.T., J. V., V.M., R.R., J.S. či X.Y. ja, bol by to rovnako chrapúňsky skutok ako v ich prípade. A musel by som za to niesť zodpovednosť. Padni, komu padni.
Máme "dosť" moralizátorov, ktorí nám natláčajú všakovako zmluvy o tzv. výhradách tzv. svedomia. Keď je to však životne potrebné, toto svedomie nefunguje. Slušných ľudí, ktorí svojimi mravnými postojmi skutočne nastavujú štandardy, ako keby už ani nebolo. Ak sa môžu stavať diaľnice na cudzích pozemkoch, čo na tom, ak sa niekde ocitne "nesprávny" podpis pri tom správnom mene. Necháme si to aj preverit a potvrdiť, že skutok sa nestal. Kto nám to dosvedčí? No predsa ten, kto to vie najlepšie - autor sám.
A potom hovorte niečo doma o tom svojim deťom. S poctivosťou ďalej zájdeš, no nepoctiví sú tam skôr. Na Slovensku oveľa skôr. Stále si však staromilsky myslím, že to nie je dobré a že na to raz doplatíme. Odpúšťame totiž chrapúňom to, čo je neodpustiteľné. Podľa mňa to nie je znamením dobrého srdca holubičieho národa. No čo sa dá robiť - s chorým srdcom sa veľmi ťažko rozmýšľa.
