Neviem čo sa dá ku "Kočnerovmu" rozsudku dodať. Ani netreba. Vyjadrili sa prokurátori, advokáti obetí aj zločincov. Dôverovať inštitúciám, je potrebné. Rovnako je potrebné pochopiť, ako boli cieľavedome tieto inštitúcie dlhé roky personálne obsadzované. Prináša to svoje ovocie. Niekomu. Každopádne je jasné, kto z tohto "tempa" a zápletiek službe spravodlivosti profituje, komu škodí a ako to demoralizuje celú krajinu, keď sa spiaci agenti zapoja do služby. Bez rozumných časových lehôt sa spravodlivosť mení na cynizmus a kalkul. Na cynizmus páchateľov a ich "advokátov" a "sudcov" s právnickým vzdelaním alebo bez neho.
Je to aj bezcitný výsmech obetiam, Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej, ktoré takto prežívajú svoju bezmocnosť bez konca ešte raz. Je to výsmech vtedy slušnému Slovensku, ktoré vtedy ožilo, vystúpilo na námestia a vystrašilo architektov uneseného štátu. Na vrchole pyramídy stál vtedy Robert Fico, o ktorom sme sa odvtedy dozvedeli, kto každý ho volá „šéfom“ a ako je dôležité, aby práve Robert Fico vyhrával v tomto štáte voľby. Aby jeho a ICH, jeho ľudí, „našistov“, nezavreli.
To robí z čakania na spravodlivosť neznesiteľnú epopeju, ktorá na pozadí spoločenského diania a vzostupu nenávistnej dezinformačnej scény veľa dôvodov a nádeje na optimistickú interpretáciu neponúka. Konšpirácie proti EÚ aj Sorosovi už zľudoveli a ich absurdnosť už nie je absurdná. Pol na pol Slovensko verí pravde a lži.
Naši spoluobčania veria, že zničenie Ukrajiny je mierová misia a Ukrajina by mala zabojovať za mier tak, že sa vzdá. Naši spoluobčania preto tak ľahko veria aj tomu, že Robert Fico je taký politik, ktorý môže opäť dostať do rúk moc ako svoju skrotenú chobotničku aj s políciou, súdmi, tajnými službami či médiami. Aby ostal na slobode.
Tí, ktorí sloganom „Fico chráni zlodejov“ vzbudili v ľuďoch nádej, že všetko bude riadne vyšetrené, rozhodli o tom, že namiesto ticha karantény vyšetrovacej väzby, tu máme hlučného Fica ako ukričaného lídra opozície na tribúnach a v médiách. Nehanbia sa ho tam pozývať, on sa nehanbí tam chodiť. A takto verejne kde môže ohýba realitu aj pravdu. Rafinovane klame tak, že jeho tvrdenia si osvojujú a ďalej šíria tí, ktorí sa s ním chystajú vládnuť, aby si rozdelili to, čo sa chystajú za denného svetla a pri všeobecnom mediálnom pokrytí ukradnúť.
Preto to nevyzerá dobre. Preto treba všetky inštitúcie vrátane súdov chrániť. Je potrebné zachovať si voči nim ozajstnú dôveru nielen vtedy, keď nám rozhodnutia vyhovujú. No je potrebné nájsť aj efektívny mechanizmus ako pustiť do nich okrem profesionálne zdatných "zdôvodnovačov" toho, ako sa zjavné nestalo, aj expertov, ktorí sa neboja zjavné pomenovať s ľudskou priamosťou a odvahou. Len naozaj odborne a ľudsky vybavení sudcovia budú nezávislí a urobia koniec tomuto zahmlievaniu zo strachu, že „šéf“ sa vráti.
Kto bol prečo motivovaný vtedy zabíjať a dnes klamať, snáď vieme odčítať nielen z kávovej usadeniny. Ako ukazujú merania a testy detí aj dospelých, čítanie s porozumením nám na Slovensku nejde. Preto je potom ťažké dobre písať. Hoci aj rozsudky. Oceňme trpezlivosť advokátov obetí. Dostanú text rozsudku, prečítajú si ho a spíšu svoje odvolanie. No spravodlivosť zatiaľ naďalej trpí. Najvyšší súd jedného dňa rozhodne. Rodičia obetí aj občania sú však už pochopiteľne unavení. Dokonca tak, že mnohí veria, že tento chaos zastaví jeho pôvodca a architekt.
Hoci som tomu otvorený, nikto zo sudcovskej komunity, mi to asi verejne nepotvrdí. Počul som to však z dvoch úst na vlastné uši. Minister spravodlivosti jednej z Ficových vlád, Štefan H., pri odovzdávaní menovacích dekrétov vraj menovaným sudcom pri potriasaní pravicou negratuloval ale hovoril im potichu, aby nezabudli na to, ktorý minister ich menoval za sudcov. A aby zabrali vtedy, keď to bude potrebné. A aj keby to nebola pravda, niektoré rozhodnutia súdov vyzerajú tak, že ak by to pravda bola, nevyzeralo by to inak.
Potrebujeme ako spoločnosť niekoľko autentických skúseností, kedy zažijeme dôveru v systém spravodlivosti a jej fungovanie. Len dlhodobo nestranne fungujúce súdy nás zbavia verejných dohadov, ozajstných aj údajných mediálnych tlakov, či blbej nálady pri pohľade na rozsudky, ktoré idú proti našim osobným očakávaniam.
Dôvera v inštitúcie, a ich ochrana (T. Snyder) potrebuje skúsenosti spravodlivosti a tá musí stáť aj na rozumných predpokladoch, ktoré nás síce nezbavia pochybností úplne, ale dosť na to, aby boli uveriteľné v očiach verejnosti. A to aj v prípade prísnych aj oslobodzujúcich rozsudkov predovšetkým v prípadoch, ktoré sú predmetom širšieho verejného záujmu. Je to mimoriadne ťažké zvlášť ak zo strany expertov v talároch čelíme rôznym interpretáciám tých istých faktov.
Pravda nad lžou zvíťazí len ak ostane pravdou.
