Javí sa to totiž tak, že deklarovaná a predstieraná príbuznosť kresťanskej tradícii môže pomôcť pri získavaní spoločenskej popularity, prípadne takáto „kresťanskosť" nechá slovenského priemerného voliča pokojným. Deklarovaný kresťan budí na Slovensku viac dôvery ako deklarovaný nekresťan. Najlepšie to vidno na paušálnom až alergickom hone na tzv. bojovných ateistov či moslimov akonáhle svoje nastavenie ako také deklarujú. V minulosti na Slovensku na svoju „nekresťanskosť" už doplatili Židia. Počas druhej svetovej vojny im dokonca nepomohla ani preukázateľne úprimná konverzia na kresťanstvo ani administratívne motivované krsty po spustení deportácií. Skrátka úprimní nekresťania to majú na Slovensku ťažšie ako kresťanskí komunisti modliaci sa raz k Stalinovi, raz k Brežnevovi a potom k Sokolovi či Korcovi. Niet nad priamočiaru jednoduchosť.
Byť kresťanom
Ako to však môže byť a dá sa to vôbec dešifrovať? Byť kresťanom je vo vedomí ľudí spájané s niečím vznešeným a akosi samo o sebe dobrým. Od kresťanov sa čaká, že vo svojom vystupovaní budú slušní, nevulgárni, korektní. Že nebudú kradnúť, že budú mať usporiadané rodinné vzťahy, že nebudú klamať, podvádzať, a nenávidieť. Skrátka na kresťana sú kladené aj zo strany jeho ideových odporcov tie najvyššie nároky. Nie je možné pre nedostatok priestoru všetky vymenovať. Na dôvažok sa očakáva, že ak kresťanovi niekto ublíži, ten mu to šmahom ruky odpustí. Nie je pritom potrebné ani požiadať o odpustenie, škodu odčiniť a svoje správanie zmeniť. To je také skrátené predstavenie pasívneho vnímania kresťanskosti v prostredí slovenskej spoločnosti. Čo proti takémuto - podľa môjho názoru skreslenému vnímaniu „kresťanskosti" spravili za posledných slobodných dvadsať rokov kresťania sami? Podľa mňa mohli spraviť oveľa viac.
Kresťan nemusí byť slušný človek
Dnes je preto faktom, že byť kresťanom je skôr sociologická kategória a nie je spojená s morálnym imperatívom vyšších štandardov v porovnaní so spoločenstvami či jedincami, ktorí takúto ochrannú známku „patentovanú" nemajú. Kresťania boli spolupracovníkmi ŠtB, boli členmi komunistickej strany, spolupracovali s Husákom i Mečiarom, podporujú Jána Slotu aj Mariána Kotlebu. Kresťanom je Anton Srholec aj Ján Sokol. Ako to pred časom vo svojej knihe Mere Christianity popísal britský autor C. S. Lewis, byť kresťanom neznamená samo o sebe nič. Podobne ako byť džentlmenom znamenalo len, že nositeľom tohto titulu je človek istej spoločenskej kategórie. Aj zo slova džentlmen sa časom stalo niečo úplne iné. Za džentlemena dnes považujú ženy muža, ktorý sa slušne správa, slušne oblieka, má distingvované spôsoby. Označenie džentlmen má dnes skôr etický ako sociologický význam.
Na rozdiel od možnosti stretnúť džentlmena s modrou krvou, možnosť stretnúť kresťanov, ktorí zvyšujú cirkvám čísla v štatistikách, je dnes oveľa jednoduchšie. Preto nedorozumenie pretrváva. Kresťanom je aj podľa vnútrocirkevných predpisov každý, kto sa za kresťana považuje. Jeho morálnu výšku a kvalitu je síce možné spochybniť, nemožno však až na hraničné situácie povedať o niekom bez použitia sankcie či násilia, kto sa za kresťana pokladá, že kresťanom nie je.
Strany kresťanské podľa názvu
Na Slovensku kandidujú v roku 2010 dve strany, ktoré majú v názve aj prívlastok kresťanská, kresťanské. Niektorí politici využili počas uplynulých štyroch rokov príležitosť ukázať alebo deklarovať svoju príslušnosť ku kresťanských cirkvám či svoju ústretovosť cirkevným predstaviteľom tým, že sa s nimi stretávali pred kamerami, nechávali sa s nimi fotiť, boli voči nim ústretoví. Tým odpovedali na objednávku verejnosti spoločensky želateľným správaním. Moc kresťanského zaklínadla sa javí stále ako príliš nevýpočítateľná a nechcú si túto bohyňu slovenskej politickej šťasteny pohnevať.
Keď je meno príťažou
Faktom však je, že spájať s prívlastkom kresťanský len to, čo je dobré, mravné a vznešené môže byť krátkozraké rozhodnutie. Pri pohľade na to ako sa o tento prívlastok uchádzajú ľudia rozsievajúci nenávisť voči menšinám, podnapití hulváti, ľudia s pochybným pôvodom obrovského majetku, ľudia figurujúci ako režiséri korupčných káuz či ľudia, ktorí verejne klamú a urážajú svojich názorových či politických oponentov majú veriaci ľudia povinnosť zostúpiť vo svojom uvažovaní trochu hlbšie. Aj keď je etiketou človeka a politickej strany deklarovaný kresťanský background, dôležité je to, čo hovorí a ako koná v dlhodobom horizonte. Zároveň strany, ktoré v názve prídavné meno „kresťanský" majú, môžu skutočne mať v niektorých veciach týkajúcich sa spoločensko-politického fungovania navrch. Je to však skôr napriek tomu, že sú „kresťanské" ako vďaka tomuto prívlastku. To, prečo je to tak, je však už iná kapitola.
Od názvu k podstate
Spoločenská diskusia v kresťanskom prostredí sa preto musí presunúť z úzkeho konfesionálne zadefinovaného priestoru do oblasti univerzálnejších mravných hodnôt. Je potrebné vnímať hodnotu etickej integrity ako kategórie, ktorá je prínosom pre spoločnosť. Príslušnosť a lojalita k tej ktorej cirkvi nie je zárukou mravnosti ani etickej integrity. Naopak, niektorí ľudia sa vyznačujú osobnostnými kvalitami napriek tomu, že z úcty k tomu, čo oni považujú za duchovný a morálny étos kresťanského presvedčenia, by sa sami za kresťanov nikdy neoznačili. Papierovo však kresťanmi môžu byť. Je preto zrejmé, že podnapitý hulvát, ktorý pokrikuje na zhromaždenie slovami bratia a sestry má k duchovným princípom kresťanského životného štýlu neporovnateľne ďalej ako konfesionálne nezaradený intelektuál, ktorý nás osloví slovami milí priatelia. To, že takéto tvrdenia majú oporu aj v biblických textoch, je nad slnko jasnejšie každému veriacemu. Niektorí kresťania tieto riadky budú spochybňovať a vnímať ako proticirkevné. To asi aj sú. No len v tom prípade, že za cirkev niekto považuje úzko, priam etnocentricky, zadefinované spoločenstvo, ktoré nič cudzie nechce a svoje si nedá. Práve o tom je biblický príbeh ľudu, ktorý sa zrodil keď vyšiel z Egypta a začal mať problémy vtedy, keď odmietol byť soľou zeme a svetlom sveta.
Každý chce byť kresťan
Praktickým záverom by možno bolo povedať, ktorá slovenská politická strana je naozaj kresťanská ako to spravila skupina katolíckych kňazov zo Spiša. No bolo by to proti duchu a litere toho, čo som práve napísal. No ako som naznačil, na Slovensku je strán, ktoré sa hlásia ku kresťanstvu svojim názvom či ústami svojich vodcov viac. Pán Mečiar mal veľmi dobré vzťahy s pánom arcibiskupom Sokolom a neraz vyzdvihoval aj pána kardinála Korca. To mu nebránilo fyzicky napadnúť novinára, či poslať ich pri inej príležitosti do r... a postaviť si Elektru. S pánom kardinálom Korcom sa ochotne stretol krátko po voľbách premiér Fico a stál niekoľkokrát tesne vedľa neho na Devíne či na vedeckom sympóziu o Novembri. To mu však tiež nebránilo vysúdiť asociálne či „nekresťansky" vysoké sumy od médií, ktoré písali o tom, čo a ako hovoril a medzitým ich ešte aj označiť za idiotov. Predseda KBS si bol podebatovať dokonca so všetkými nádejnými parlamentnými stranami. Jánovi Slotovi, ktorý sa svojim alkoholizmom, vulgarizmami, nenávistnými prejavmi a životom nad pomery vôbec netají, ani symbolicky prstom nepohrozil, takže aj on je vlastne prijateľný.
Politika nie je náboženská viera, má však merateľné výstupy
Na Slovensku - podobne ako inde vo svete - neexistuje ideálna strana. Politika je o miere kompromisu a netreba z nej robiť automat na ideály či predmet náboženskej viery. Sú tu však určite niektoré strany, ktoré sa hodnotám slobody, spravodlivosti a sociálnej solidarity snažili pri správe vecí verejných ostať verné viac, iným sa to darilo výrazne menej. Sú tu strany, ktoré prispeli výrazne k tomu, že sme členmi Európskej únie. To nás prezieravo uchránilo pred ešte väčšími korupčnými aférami ako bol obchod s emisiami.
Sú tu však aj také politické prúdy a hnutia, ktorých členovia neodškriepiteľným spôsobom spolupracovali s ponovembrovým či prednovembrovým zlom a od členstva v Európskej únii nás ich pôsobenie vzďaľovalo. Svoju beztrestnosť a beztrestnosť spolupáchateľov si dokonca zabezpečili amorálnymi amnestiami. Robert Fico v roku 2006 uprednostnil spoluprácu s týmito ľuďmi pred spoluprácou s niekým iným. Následne vládol, tak ako vládol spolu s nimi - s dopredu amnestovanými zločincami a ich vtedajšími koaličnými komplicami.
Kresťania môžu voliť samozrejme koho chcú. Ľudia, ktorí budú voliť podľa svedomia reflektujúceho skutočnosť podľa objektívnej normy mravnosti a chcú spraviť pri voľbách informované rozhodnutie by z úvah o tom, koho voliť, mali určite vylúčiť HZDS, Smer a SNS hneď na začiatku svojho uvažovania.
