Lampa o ľavici bola predovšetkým o tom, že sme si v krátkom časovom odstupe mohli pozrieť a vypočuť dva mentálne svety. Pravicové subjekty či také, ktoré sú za pravicu označované majú svoje tváre a hovorcov. Tie tváre nie sú dokonalé, nie sú bezchybné. Tváre pravice sú spájané s vláčikmi, či kupovaním poslancov... Sú to veci so silnými indíciami škandálov, ostali však nepotvrdené. Naopak - pochybnosť víťazov dnešných tendrov je potvrdená priamo z Bruselu.
To, čo je jasné dobre informovaným, to nie je jasné všetkým. Pravičiari nie sú dokonalí. Sú však zodpovední do veľkej miery za to, že sme súčasťou časti sveta, v ktorej platia pravidlá. Kde si vážia človeka viac ako niekde inde. Vážia si jeho slovo, názor, slobodu, majetok. Vážia si jeho presvedčenie. Vážia si viac novinárov aj učiteľov, lekárov i pacientov ako o pár kilometrov východne od Sobraniec. A to nie je také samozrejmé.
Pravičiari nie sú dokonalí, no postaviť sa na ich stranu nie je voľbou menšieho zla. Postaviť sa Mečiarovej svojvôli, Slotovej nízkosti či Ľuptákovej primitívnosti si nevyžadovalo len chvíľkové nasadenie. Vyžadovalo si to pár rokov života a sústredeného úsilia. Tých pár rokov Slovensko skutočne zmenilo. Osem rokov vlády ľudí, ktorí sa snažili nájsť cestu do tej časti sveta a kultúry, kde sa ľudia menej boja bolo ukážkou toho, že občania tejto krajiny môžu a vedia spolupracovať. Bývalí komunisti, SMK aj KDH. Že vedia prestať nenávidieť a vedia sa dopracovať k zaujímavým výsledkom. Potrebujú však dobrých lídrov.
Dobrý líder nie je dokonalý. Pravica sa dopustila chýb, ktoré sa stať nemali. No nezotrel sa tým rozdiel medzi ňou a tzv. ľavicou. Veď nebola to práve SDĽ, ktorá bola súčasťou pravicovej vlády? Nebol to práve príklad veľkorysosti a potrebnej spolupráce demokratov pri konfrontácii s Mečiarovou autokraciou a vládou s prvkami práce nápadne pripomínajúcu fungovanie organizovaného zločinu?
Rozdiel medzi správne slová hľadajúcim Ivanom Miklošom & comp. a do kamery pravdu zapierajúcim Robertom Ficom je priepastný. Ivan Mikloš & comp. ostal človekom, ktorý síce nemá odpovede na všetky otázky alebo ich nevie či nevládze zodpovedať. To je síce smutné, no je to predsa aj ľudské. Každý z nás má veľa nevydarených dní, o ktorých sa ťažko hovoria ľahké vety.
Robert Fico zapieral to, čo kedysi sám hovoril a robil. Že sa pokúsil zničiť opakovane život nevinného človeka. Že vládne s chrapúňmi a možno aj zločincami, ktorými kedysi pohŕdal. Že do slovenskej spoločnosti opäť vniesol nevraživoť, polarizáciu a neslušnosť. Že mladá generácia opäť vidí negatívnych hrdinov ako svoje životné vzory a čuduje sa prečo by sa mala správať tak, ako im to rodičia či učitelia hovoria.
Fico vraj s Hríbom vyhral. Je to škoda, že to konštatoval aj Štefan Hríb. Fico totiž podľa mňa nevyhral. To len jeho živočíšny druh obstál pred kamerami a nemusel povedať pravdu o sebe a o svojich spôsoboch. Možno to niekto vníma ako jeho víťazstvo. Pri pohľade na neho však vyplávalo na povrch čosi úplne iné. Fico nebol usvedčený z klamstva tak, že by sa musel priznať. On „len" opäť rafinovane a drzo klamal.
Medzi Ficom a Miklošom & comp. je rozdiel. Inými slovami: nie sú rovnakí. Napriek nie práve optimistickému stavu slovenkej pravice sa má slovenská ponovembrová politika k čomu vrátiť. Aj keď sme v rokoch 1998-2006 neboli vždy hrdí na slovenskú vládu, boli sme hrdí na túto krajinu. Obdivovali nás naši susedia i spojenci. Závideli nám naši neprajníci a nie priatelia. A bolo to vďaka vtedajšej vláde. Dnes sme síce ešte sem tam hrdí na Slovensko, no nie je to vďaka dnešnej vláde. Maďarskú či českú pýchu nepokoril Slota. Pokoril ju Mikloš & comp. No a dnešný pán premiér a jeho holé zadky... Komentár? Načo?
Medzi Miklošom & comp. a Ficom je rozdiel. Aj toto by mal okrem iného povedať pán moderátor Štefan Hríb. Myslím si ja. Ono uspokojiť sa s tým, že divák si sám urobí názor je v našej krajinke rizikom.
