20. apríla 2008 sa niekoľko ľudí rozhodlo prestať prizerať zvláštnym tendenciám v slovenskom verejnom živote. Pokusy o tichú rehabilitáciu predstaviteľov totalitného režimu Slovenskej republiky 1939-1945 boli stále odvážnejšie. Na pozadí argumentu o slobode slova sa dostávali do verejnosti úvahy o pozitívnej stránke života počas tohto režimu.
Programovo sa pri tom zabúdalo na jeho neľudskosť spojenú s aktívnou a programovou perzekúciou skupín obyvateľstva, ktoré režim tohto štátu vnímal ako nepriateľské z rasových, svetonázorových či politických dôvodov. Ako občianska iniciatíva sa začala spontánne formovať skupina ľudí, ktorá sa tomu už nechcela prizerať. Udalosťou, ktorá spojila takmer 2000 ľudí - toľko podpisov sa nazbieralo - na celom Slovensku ale aj mimo neho, bola bohoslužba, ktorá sa konala na pozadí gardistických symbolov a fotografie Jozefa Tisa. Vznikla občianska iniciatíva Nechceme sa prizerať.
Na jar 2011 sa k iniciatíve Nechceme sa prizerať pripojilo ďalších 281 signatárov v súvislosti s cieleným zamlčiavaním neľudského a totalitárneho charakteru Slovenskej republiky 1939-1945 v súvislosti s „Pastierskym listom z príležitosti 90. výročia uvedenia Jána Vojtaššáka do úradu spišského diecézneho biskupa".
Úsilie mladých historikov však prekročilo svoj rubikon inštaláciou busty Ferdinanda Ďurčanského na mestskom námestí v Rajci. Zdôvodnili ju v charakteristike jeho osobnosti aktivitou v prospech slovenského národa v povojnovom neoľudáckom exile. Aktívna účasť na demontáži parlamentnej demokracie, protižidovskej legislatíve a budovani totalitného ľudáckeho režimu je hodná v stanovisku historika pracujúceho toho času v Ústave pamäti národa len okrajovej zmienky. Sloboda názoru sa posunula do novej roviny... V tejto súvislosti je dôležité odborné stanovisko Historického ústavu SAV k osobe Ferdinanda Ďurčanského z 10. marca 2011, podľa ktorého je odhalenie busty popretím princípov, na ktorých stojí naša dnešná demokratická spoločnosť. V tejto súvislosti je zaujímavé aj stanovisko tej istej inštitúcie k osobe Jánosa Esterházyho.
Debata na túto tému môže prispieť k pozitívnej definícii vlastenectva. Ak súčasťou odmietnutia glorifikácie a snahy o zľahčenie zodpovednosti predstaviteľov diktatúr bude aj osveta v oblasti pozitívnej prezentácie významných dátumov a osobností československých dejín, o to lepšie. V tomto smere vidím veľký priestor pre prácu spoločenských a politických elít.
Momentálne je však potrebné povedať, že busta prominenta ľudáckeho režimu na námestí slovenského mesta zvíťazila nad slušnosťou a úctou k životom tých, ktorí sa už nemôžu ozvať. Celkom zodpovedne si myslím, že zákaz glorifikácie a zľahčovania zverstiev ľudáckeho či komunistického režimu je krajné riešenie. Žiaľ úspešné pokusy prepisovačov histórie sa realizujú a je potrebné na ne predvídavo reagovať. Je želanie, aby na tomto poli a pri tejto téme prevládla širšia spoločenská zhoda v koalično-opozičnom zmysle, naozaj také nereálne?
Vyhlásenie Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť je v tomto smere zaujímavým a chvályhodným faktom. Podľa mňa je však dôležitý aj názor občanov k tejto téme bez ohľadu na stranícke preferencie . Ak chcete prerušiť svoje mlčanie a máte chuť sa do tohto spoločenského dialógu zapojiť, máte jedinečnú príležitosť pripojiť svoj podpis pod túto petíciu.
