Prečo “babky demokratky” neboli generačne vymenené? Ja som začiatkom deväťdesiatych rokov zažil niekoľkokrát okrídlenú vetu o generačnej výmene.
Pri stretoch starého a nového sveta sa často používalo slovné spojenie ako zaklínadlo: "My už nejako dožijeme, ale vy mladí, vy si to spravtíte tak, ako budete chcieť. Zažil som to vo vysokoškolskom akademickom prostredí ale aj vo svete inštitucionálnej cirkvi.
No na druhej strane mám skúsenosť a takpovediac "dôkazy" o tom, že boj proti európskemu svetu hodnôt liberálnej demokracie vyhlásili už vtedy konkrétni ľudia a že tento boj dnes "zachvátil" celú spoločnosť. V tom čase kresťanským spoločenstvám pomáhali "západné" cirkevné charitatívne organizácie alebo aj konkrétni cirkevní predstavitelia.
Veta: "Chceme nemecké marky, nechceme nemeckú teológiu", zaznievala opakovane z úst biskupov či arcibiskupov a postupne zľudovela. Dnes ju rozširujú a v obmenách parafrázujú moji spolužiaci. Medzičasom už niektorí z nich biskupi či akademickí funkcionári. A prehrávame. Generačná výmena nepriniesla očakávané ovocie "modernizácie" v tej miere, ako sme to očakávali.
Generačná výmena bez novej kvality?
Dôvodov prečo generačná výmena nepriniesla predpokladanú mieru novej kvality do našej spoločnosti a prečo sme ešte stále nedobehli rakúsky Hainburg je veľa. A toto nie je sociologická štúdia. Ak to však zjednoduším, napíšem, že sme podcenili fakt, že život sa vyvíja v akejkoľvek forme a životaschopnosť prejavili aj potomkovia gardistov, ľudákov, komunistov aj eštébákov. Ale aby to nebolo také jednoduché, treba povedať, že ľudský strach zo zmeny a z nového sveta je niečo prirodzené a akékoľvek inovatívne myslenie sa nedá realizovať bez empatie a vcítenia sa do kože toho, koho života sa nová situácia najviac dotkne.
Je to jednoduché: aj babky "demokratky" majú deti a aj tie majú deti. A pracujú na národa roli dedičnej. Aj tej “neoľudáckej” či postkomunistickej. Polievajú výhonky boľševickej triednej a ľudáckej konfesionálnej nenávisti. Triedna alebo stavovská spoločnosť je rovnako polarizovaná a antitézy a skupiny obyvateľstva hecujúca spoločnosť. Možno sa medzi sebou zdravia "česť stráži". Preto tie pekné spomienky na blahobyt Tisovskej republiky či komunistického režimu s prácou pre všetkých.
Komulíci a birmovaní komunisti
Pojmy ako "komulík" alebo "birmovaný komunista" už dnes v sebe nenesú ten rozmer nezmyselnosti, ktorý nás niekedy omračoval svojou protirečivosťou. Zvykli sme si, lebo sme ich absurdnosť a "životaschopnosť" nedocenili v tom, že to neboli len intelektuálne konštrukty. Bola to realita života tých, ktorých a ktoré tieto pojmy "onálepkovali" ale ponechali ich bez pochopenia. Boli donútení zaujať novú spločensky želateľnú pózu konformistov, ktorí chcel prežiť. Včera členovia KSČ či HSĽS, dnes kresťania, katolíci prípadne aj demokrati. No len navonok.
Vnútorne žili a žijú ďalej. Svoje zranenie si vyliečili pádom do ticho kultivovanej frustrácie a túžby pomsty. A tie premenili na inštinkt túžby po prežití. Preto nevymrú. A budú si myslieť, že sú väčšina. Sú najlepšie zorganizovanou a veľmi kompaktnou skupinou obyvateľstva. Prišiel čas, kedy tieto pocity prerazili na povrch. Numericky vzhľadom k veľkosti populácie sú síce menšinou, ale...
V politických preferenciách sú nezanedbateľnou veličinou a takpovediac svojou živočíšnou stabilitou zoceleného kmeňa trvalo prevyšujú akýkoľvek iný politický či názorový prúd.
Budem sa opakovať, ale zatiaľ mi to "prechádza": rusky sa "väčšina" povie "boľšinstvo" (väčšina, большинство). Preto sú to takpovediac mentálni boľševici. Väčšinovníci karpatského strihu. Najväčšia menšina preto môže byť určujúcou pri vytváraní legislatívnej väčšiny. Kresťansko-konzervatívny národno-socialistický populizmus ficovsko-tisovskeho strihu. Ekuména po slovensky. Tak to vidím dnes okolo nás a v nás.
Občianska ekuména
Ekuménou nového druhu bude, ak sa hlavnou motiváciou našej debaty stane snaha vcítiť sa to toho, ako sa cítia porazení Studenej vojny. Do toho, ako sa cítia neúspešní a menej "obdarení" - štastím, zdravím, vzdelaním či majetkom. Možno oni potom začnú vnímať situácie iných menšín a iných ľudí rovnako hlboko, no z iných dôvodov frustrovaných, ustráchaných a nespokojných.
Nie preto, aby sme sa nad nimi zľutovali. Ide skôr o to, ako ľudí okolo nás vyzbrojiť voči tým, ktorí tieto ich pocity zneužívajú na prvoplánový populizmus sociálnodemokratického či národnosocialistického zafarbenia. Slovenský spor už dávno nie je sporom konzervatívcov a liberálov. Ukazuje sa to aj na tom, ako rýchlo sa z "antiamerikanistov" stali nadšení stúpenci toho, čo s Donaldom Trumpom II. dorazilo naplno do amerického a svetového priestoru.
Je to oveľa skôr spor pri hľadaní odpovede na otázku z veľkonočného dialógu Piláta a tesára z Nazaretu. Odpoveď na otázku, čo je PRAVDA, je odpoveďou na otázku ako môžeme preskupiť tie zástupy babiek demokratiek a dedkov demokratov a ich detí a vnúčat. Pravdu nebude stačiť len hovoriť, bude potrebné sa ju naučiť hovoriť tak, aby sa dala prijať. Niekde tam sa to môže zlomiť. Nie do dramatickej novej väčšiny.
Nová šanca na zmierenie
Stačí sa prihovoriť tej šedej zóne, ktorá má z nového sveta strach, ale je ochotná mu dať šancu. Nemôžeme však rezignovať na slušnosť. Povýšeneckú aroganciu z našej túžby po novom Slovensku bude najlepšie z rozhovorov úplne vynechať. Už to bude výzva. Ale dal by som tomu šancu.
Možno potom bude hľadisko chcieť vidieť aj na javisku protagonistov slušnejších predstavení ako tú estrádu, ktorú poskytli "svojim" babkám demokratkám stranícke špičky strany SMER na tradičných oslavách MDŽ. Snáď sa zhodneme, že tradície osláv MDŽ nie sú ani národné ani kresťanské.
