Bol som piatok večer 24. januára 2025 na námestí. Videl som tisíce ľudí, ktorí sa neboja. Takto otvorene, odvážne a slušne sme spoločne prejavili to, že nám na budúcnosti Slovenska záleží. Napriek predstieranému strachu a strašeniu prezidenta, ministrov, šéfa SIS akokeby člena koaličnej zostavy a zvlášť paniku šíriacim slovám grobianskeho premiéra.
Grobian
Prečo grobianskeho? Predseda tejto dočasnej slovenskej vlády (každá vláda je dočasná aj keď si to žiadna nechce priznať) považuje podľa svojich vlastných slov facku mokrou rukou za vodoliečbu, lopatami chcel vyháňať legitímne zvolenú reprezentáciu z parlamentu aj z úradu vlády, nechutne orchestroval a hecoval urážanie ženy v prezidentskom úrade či vulgarizovaným vyslovením Božieho mena sa vyhrážal riadne zvoleným zástupcov ľudu, a sľuboval svojmu hučiacemu davu, že ich vyženie. Lebo sa nezmieril s výsledkom volieb v roku 2020. Potom nezodpovedne grobiansky a hazardérsky zvolával na námestia ľudí v čase, keď sme si mali chrániť zdravie a nemali sa vystavovať riziku pandemickej nákazy. Nevieme, koľko takto oklamaných Ficových priaznivcov na to doplatilo svojim zdravím.
Víťazstvo
Občania na celom Slovensku si dali v piatok večer tú námahu, že prestali na chvíľu len beznádejne „pindať“ a spravili viac ako len svoje občianske minimum a vydali sa napriek tejto beznádeji na námestia svojich miest. Bolo ich vyše 130 tisíc po celom Slovensku.
A to nie je eufória ani umelo živený pocit víťazstva. Do víťazstva a splnenia požiadaviek protestu je ešte kus cesty. Je to opatrný opis nádeje, ktorú môžeme oprieť o tento skutočný zážitok a nielen o prázdne “dúfanie”, že to nejako dopadne a bude dobre.
Premiér-grobian dostal prvú slušnú a ráznu odpoveď na svoje agresívne výpady, proruské propagandistické konanie a reči ako aj na papalášske maniere z Hanoja. Jeho mokrý sen o neonormalizácii pod ruským dáždnikom utrpel vážnu trhlinu. Rozprávkovým jazykom: Ficov našistický drak prišiel o svoju prvú pomyselnú tlamu sršiacu plameňom rozdúchavajúcim nevraživosť a strach. Koľko ich ešte má, uvidíme.
Krátka dlhá cesta
Cesta, ktorá nás ešte čaká nebude ani krátka, ani ľahká. Pán premiér sa nebude vzdávať ľahko a ani sebakriticky len tak neprestane. Ale vždy odteraz sa s nami, zrelými angažovanými občanmi, určite stretne. V tomto mi dáva nádej zážitok a stále pulzujúci ÉTOS NOVEMBRA 89 a slobody, ktorá odmietla násilie a odkliala Slovensko.
Veličenstvo KAT, stratilo svoju magickú moc triednej a ľudskej nenávisti. Ustúpilo zvoneniu kľúčov od brány k slobode. Máme rešpekt a strach, čoho je schopná partia motorkárov zo Slavína. No, on, EXKOMUNISTA, sa bojí nepochybne viac. Ľudia sa v roku 1989 nebáli ani sovietskych tankov a po zuby ozbrojených okupantov, ktorých tu boli desaťtisíce. A komunisti vtedy prehrali. To je náš zážitok víťazstva. My nielen veríme, ale aj prakticky chceme niečo spraviť pre to, aby Slovensko spravovali slušní a kompetentní ľudia, a nie chatári z Čifár alebo eventoví marketéri z Trnavska a okolia.
Dobré ráno Slovensko
Piatkový večer 24. januára 2025 ukázal, že rozumná nádej, že sa to dá, stále naplno žije v srdciach a mysliach slobodného občianstva na celom Slovensku a námestiach malých aj veľkých miest. Nielen v opľúvanej kaviarni, ktorú si vymysleli neoľudáci a smeráci, aby pošpinili všetkých tých, ktorí im svojim myslením a otvoreným konaním nepasujú do ich plánu návratu do minulosti autoritatívnych režimov slovenského dvadsiateho storočia. Do toho nepriznaného ideálu autoritatívnymi režimami v područí Nemecka či Sovietskeho zväzu ponižovaného ľudáckeho a komunistického Slovenska.
Spomínam si v tejto súvislosti na jeden pozdrav: "Dobré ráno Slovensko!"
