"Načo bude Rusom tá zem, keď ju aj tak celú ničia!? Tam sa nebude dať žit," povedala naša Heidi (12r.) keď som vysvetľoval cestou ráno v aute do školy, čo Rusi spravili s Kachovskou priehradou.
Už v čase, keď sa v sedemdesiatych rokoch začínala stavať Liptovská Mara, chodieval som často k starej mame v Beňušovciach. Na stanici v Liptovskom Trnovci som často trávil čas čakania odrážaním na drevenej kolobežke. Okrovo-bordový náder budovy a terasy stanice mám v pamäti dodnes.
Mobily vtedy neboli, nemám to odfotené. Približná poloha dnes zatopenej stanice sa dá pozorovať z pláže priehrady na okraji Liptovského Trnovca. Zatopená plocha priehrady liptovského mora je len zlomkom toho, územia, ktoré ostalo pod vodou Kachovskej priehrady, ktorá zaliala 600 štvorcových kilometrov.
To sú moje asociácie, keď sa dívam na fotografie z Ukrajiny a uvažujem nad tým, čo sa deje, o čom sa rozprávame a vysvetľujeme našich deťom.
Ukrajina nie je krajina, kde by Rusi chceli žiť. Vidno to z toho, ako sa správajú k tejto zemi a jej ľuďom, obyvatelom - ženám, deťom. Biblický príbeh to zhrnul v inej súvislosti a mne prišiel v tejto súvislosti na um.
Ako kráľ Šalamún múdro rozpoznal skutočnú matku dieťaťa. Spomínate si? Druhá matka, ktorá si v noci priľahnutím usmrtila svoje dieťa, ukradla syna druhej žene. Prvá kniha kráľov v tretej kapitole príbeh detailne rozpráva. Prečítatajte si ho (1Kráľov 3,16-28). V zúfalstve si chcela stratu nahradiť krádežou druhého, cudzieho syna.
Skutočná matka chce aby jej dieťa žilo, nechce jeho mŕtvu polovicu, ako navrhuje zúfalá matka, ktorá si svoje dieťa nechtiac usmrtila sama.. Kráľ Šalamún rozhodol, že matkou je tá žena, ktorá nechce smrť vlastného dieťaťa a chce aby radšej žilo.
" Kráľ rozkázal: „Doneste mi meč!“ Doniesli meč pred kráľa a kráľ povedal: „Pretnite živé dieťa na dvoje a dajte polovicu jednej a polovicu druhej!“ Nato žena, ktorej syn bol živý, povedala kráľovi, lebo sa pohla jej láska k vlastnému dieťaťu: „S dovolením, pane! Dajte jej živé dieťa, a nezabíjajte ho!“ Druhá však vravela: „Nech nie je ani moje, ani tvoje! Pretnite!“
Tak je to aj s Ukrajinou a jej údajnými "osloboditeľmi". Plač nad zničenou krajinou a životmi ukazuje koho srdce krváca, koho domovy boli zničené a komu na životoch nevinných ľudí záleží.
Toto osloboditelia nerobia. Ukrajina je domovinou Ukrajincov. Agresori sa správajú ako bezcitní žoldnieri, ktorí chránia svojho v Kremli opevneného vodcu a ničia všetko podľa známeho príslovia "po nás potopa".
Deti vedia prekvapiť jednoduchými konštatovaniami. Aj pri bilborde kde jeden politik sľubuje nižšie ceny sa Heidi zamyslela a povedal: však to sa nedá. To sa potom dobre píšu blogy, keď mám doma takú politickú konzultantku.
Myslím si, že by rada poradila aj všetkým tým, ktorí za tragédiou Kachovskej priehrady hľadajú iné dôvody ako ruskú agresiu a obludnú vojnu, ktorú na Ukrajine Rusi dnes vedú. Matky tej starej biblickej paralele s dieťaťom rozumejú asi lepšie ako mnohí slovenskí "otcovia".
Tí si však nechodia po múdre rozhodnutie a radu k niekomu podobnému Šalamúnovi, ale ktovie kam.
