K tomu ešte ministrom spravodlivosti menoval človeka, ktorého podvedomie "ovládajú" antisemitské city a súkromie Baki Sadiki. Dymová clona obchodu s emisiami či rozparcelovania Slovenska podľa výšky príspevku na jeho firmu SMER je zastierajúci manéver, ktorý mimo Bratislavy naozaj nemusí byť zrozumiteľný. Je to však dôvod na to, aby sa nehľadala cesta ako ľuďom zločinecký charakter tohto jeho konania nevysvetliť?
Pred prezidentskými voľbami sa Iveta Radičová v priamej konfrontácii s Ivanom Gašparovičom neodvážila na jeho priamu otázku o svojej slušnosti pripomenúť mu jeho osobný a politický podiel na najproblematickejšej ponovembrovej etape slovenskej histórie. Na noci dlhých nožov, na únose slovenského občana a zločinoch s tým súvisiacich, na legislatívnom stavaní kulís nedotknuteľnosti a právnej bezúhonnosti pre tandem Mečiar & Lexa.
Človek nemusí byť agresívny, aby povedal pravdu. Ak ju však nepovie a prenechá miesto rozšírenej lži a „zabudnutému" násiliu, de facto ho morálne odobrí. To sa deje, ak sa bojíme pripomínať gaunerom ich konanie. Možno neodsúdené kvôli profesionálne zničeným dôkazom no evidentne amorálne.
Netreba byť agresívny, ak chceme pripomenúť predsedovi koaličnej vlády ako sa počas svojej politickej kariéry správal. Od výletu na Maltu a prehliadnutia Novembra až po dnešok. Prečo mu nepripomenúť rehabilitáciu slovenského politického primitivizmu v podaní Mečiata a Slotu, zodpovednosť za Záhumenského, Jureňu, pozemkový fond, Ikores, Interblue, Pezinskú skládku, pochybné tendre, pochybné obchody s politickým vplyvom za podporu jeho strany..? Robert Fico nikdy nedokázal kupovanie poslancov Dzurindom. Nevedela to dokázať ani generálna prokuratúra. Slová Daniela Lipšica, ktorými bývalý minister pripustil, že sa dialo niečo amorálne považoval za dôkaz. Vtedajšia koalícia to draho zaplatila. Politickí analytici blízki strane Smer to vo svojich analýzach považujú za hotovú vec a za dôvod, pre ktorý SDKÚ stratila dôveru svojich voličov a dôveru verejnosti.
Ficov spolustraník a očitý svedok budovania strany Smer na korupčných, klientelistických a takmer mafiánskych základoch je v duchu tejto optiky ako dôkazový materiál ďaleko silnejší kaliber. Politický emigrant vyhnaný husákovskou normalizáciou, signatár Charty 77, sympatizant švédskej sociálnej demokracie a úspešný podnikateľ chcel pomôcť budovať novú kultúru „švédskej" sociálnej demokracie aj vo svojej bývalej vlasti. Neodhadol koňa, na ktorého vsadil. Bol to totiž len biely kôň so Širokým chrbtom.
A toto Slovensku majú povedať všetci tí, ktorí o tom vedia. Komentátori ľavice, pravice aj intelektuálni dinosauri skrývajúci sa na SAV. Sociálna demokracia je síce pri moci, no jej ideály sú v troskách. Bývalá ministerka sociálnych vecí a rodiny a volebná líderka SDKÚ musí urýchlene nájsť spôsob ako to Slovensku ešte povedať. Netreba podceňovať slovenského voliča. Ak bol za pár rokov schopný prejsť od Mečiara k Ficovi, bolo to aj preto, lebo obdobie tohto prechodu nikto nevyužil na to, aby mu slušne no jednoznačne povedal pravdu a aby podľa tejto pravdy aj politicky fungoval. Príležitosť na to bola.
Inšpiráciu by v tomto prístupe Iveta Radičová mohla nájsť paradoxne u človeka, ktorého minulý týždeň vyzvala k chlapskému postoju - u Jána Figeľa. On v televíznej debate pred časom s Robertom Ficom veľmi pokojne no jednoznačne povedal prečo smer nie je pre Slovensko cestou. Vtedy sa tiché mediálne koketovanie Fica s KDH skončilo. Toto je potrebné povedať za tých pár dní, čo do volieb ostáva jasne a nahlas. Na pripomenutie je potrebné povedať nahlas aj prečo. Lebo Pozemkový fond, lebo Hedviga Malinová, lebo Remiáš, lebo Bentley, lebo nacionalizmus, lebo protirómske nálady, lebo protimaďarské štvanie... S konkrétnymi menami, číslami a azda aj fotografiami...
Thomas Mann kdesi konštatoval, že tolerancia je zločinom, ak sa praktizuje voči konaniu, ktoré je evidentným zlom. Ak sme presvedčení, že dnešná koalícia je zlá, netreba byť v duchu týchto slov k nej tolerantný ani prehnane konsenzuálny. Verím, že voliči dnešnej koalície sú schopní istej reflexie. Presunuli sa od Mečiara k Ficovi, dajme im šancu na vývoj a trochu im ho uľahčime. Snáď to za tú námahu stojí. Zvlášť ak si uvedomíme, že roky 1998-2006 sú (síce so šťastím) dôkazom toho, že to nie je nemožné. Kde sa tá vtedajšia nádej stratila a prečo, je samozrejme už iná a známa pieseň. Šanca na reparát tu však je. Umyť sa, a pritom sa nenamočiť, však určite možné nie je.
