Možno to znie ako záplava prísloví prekonaných životnou realitou a pragmatickými rozhodnutiami, ktoré nevedia či nič "nechcú" vedieť o ideáloch. Trudnomyseľná reflexia na trudnomyseľnú realitu "spokojného" Slovenska, ktoré sa stále kŕčovitejšie pridŕža svojho a "nechce" cudzie.
Naozaj nám to takto vyhovuje? Podvádzanie v priamom prenose, klamstvá na objednávku, arogancia na počkanie, účelové zabúdanie, vzájomné osočovanie a verbálna hrubosť.
Je naozaj priemerná Slovenka a priemerný Slovák spokojný s týmto druhom komunikácie, reflexie a spravovania nášho verejného života? Vysoké preferencie tých, ktorí tvrdia verejnú muziku akokeby ukazovali, že je to tak.
18. novembra 1989 som počúval na svojej internátnej izbe správy Slobodnej Európy. Zdalo sa to neuveriteľné, no pražské divadlá prestali hrať. Na izbe som bol ten víkend sám. Spolužiaci sa vracali do Bratislavy v nedeľu večer z domu a v pondelok sme už na prednáškach hovorili o všeličom inom ako o biochémii. Vyhlásili "sme" štrajk. V piatok sme sa ešte "drvili" a neuvažovali o ničom inom ako o najbližšich cvičkách z biochémie či fyziológie. O pár dní neskôr sme si so šéfom katedry chémie a biochémie pripili pohárom koňaku v jeho kancelárii (mimo pracovnej doby) na zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany Československa. Neuveriteľné sa stalo zázračnou skutočnosťou.
Mali sme jedného spolužiaka, čo sa svedomite napriek revolučnému virvaru učil na predvianočný predtermín. Nechcel sa do ničoho namočiť. Vraj ho vyhodili. Nie je ťažké dokázať študentovi medicíny na predtermíne z biochémie, že niečo nevie. Môj kolega sa pokojne učil, lebo sa nechcel namočiť. Nechcel si všimnúť. Teraz si vraj uživa lekársku prax vo Švajčiarsku. Tak sme mu to vybojovali... Dúfam, že sa mu darí. A takýchto spolužiakov, sme mali viacero. Rodičia ich "stiahli" domov, aby sa nenamočili.
Nechcieť sa namočiť, nechcieť sa zašpiniť. Žiť si svoj spokojný život. Však to niekto zariadi... Na druhej strane vyjadrenia ako soľ zeme, svetlo sveta, kvas, ktorý fermentuje celé cesto. Toto sú metaforické obrazy, ktorými sa Biblia snaží udať tón a popísať povahu pôsobenia človeka, ktorý je presvedčený a verí v to, že celý svet má aj vyšší tzv. duchovný princíp fungovania a že nad nami „niečo" je. Nie je to pre nich len alibistický „něcizmus" ako hovoria naši západní susedia. Pomenujú toto "niečo" aj slovenským slovom Boh. Práve toto angažované a aktívne pôsobenie vo svete ostáva pre nich neustálou výzvou.
Veľmi často, častejšie ako mi to je príjemné, si všímam, že presvedčenie našich slovenských súčasníkov je napadnuté vírusom frustrácie a apatie, že verejný život a verejná služba je miestom, kde sa špinavosť, chrapúňstvo a vulgárnosť rozmohli tak, že do tejto špiny neslobodno vkročiť. Občianska a politická angažovanosť je v bežnej populácii takmer synonymom toho, čomu sa slušní a pracovití ľudia musia vyhnúť. Paradoxne sa takto verejný priestor otvára ešte bezostyšnejším kreatúram. To, čo by bolo v inej civilizovanej krajine šialeným úletom, sa u nás stalo novou normou. To akokeby potvrdzovalo platnosť tohto rozhodnutia - nezašpiniť sa...
Aj niektorí priatelia a známi mi hovoria, že som sa v poslednej dobe príliš na blogu venoval holokaustu, prejavom extrémizmu a iným politickým témam a vraj sa mám vrátiť k duchovnejším témam. Podľa mňa je duchovná reflexia práve nádych, kedy sa vnútorné svetlo dostáva do mysle človeka, ktorý správnejšie nachádza životné priority a má silu aj navonok konať tak, že sa stane svetlom, soľou, kvasom a zaujímavým inšpiratívnym modelom správania. Tak ako hulváti nachádzajú ospravedlnenie svojho správania v ľuďoch na najvyšších postoch v našom verejnom živote, tak sa aj ľudia spájajúci vnútorné postoje s verejným zodpovedným konaním môžu stať tou skupinou, ktorá nastaví kontrast na obraze našej krajinky aj do pozitívnejších hodnôt.
Práve oddeľovanie duchovného vnímania a verejného konania umožňuje a otvára v dejinách tie najsmutnejšie príbehy. O tom som uvažoval, keď som pred časom dostal tento poster.
Príbeh ružomberskej rodiny Munkovcov sa mohol odohrať na Slovensku práve preto, lebo politika a vnútorné presvedčenie či viera vo všeobecné a všeľudské nadprirodzené hodnoty ostali zatvorené v sakrálnych a rituálnych priestoroch a budovách. Náboženské stereotypy a pocit vlastnej dokonalosti tak otupili vnútro človeka, že do slovenských dejín z tohoto stromu ľahostajnosti urodilo neutešené ovocie. Dodnes máme z neho trpko v ústach.
Tí, ktorí mali byť svetlom, ostali vo tme. Naopak - tá tma sa šírila tak, že ani tí, ktorí neprávosti videli, nemali toľko síl, aby pomohli všetkým, ktorých pomýlená „slovenská kresťanská" ideológia nacionalizmu zlikvidovala. Pred časom sa dostala do médií aj správa o rodine Gálovcov z Nemeckej, toho času Partizánskej Ľupče. Takýchto rodín boli na Slovensku tisíce. Ak sa niekomu zdá, že toho už bolo povedané dosť, zdá sa mi, že dosť bude povedané až vtedy, keď bude jasné, že sa nám už nič podobné nemôže stať. Zatiaľ sa mi zdá, že tomu tak zatiaľ nie je. Čakáme na to najhoršie. Až príde na nás. Keď pôjde diaľnica cez našu záhradu, keď znárodnia našu firmu, keď zbijú naše dieťa, keď "deportujú" nás...?
Nevidieť či nespoznať človeka v niekom, kto na to má také isté právo byť človekom ako my, je však stará téma. Možno práve o tom, je aj príbeh človeka Ježiša z Nazaretu. Príliš nastavoval zrkadlo, príliš hovoril o verejných veciach, o korupcii na najvyšších chrámových miestach, svätokupectve, pokrytectve, okázalej a prázdnej zbožnosti, o mocichtivosti náboženských a spoločenských elít. Je to taká aktualizovaná adventná súvislosť. Kresťania veria, že bol Božím synom a prípomínajú si adventom jeho príchod do tohoto sveta. Tí, ktorí tomu neveria v ňom môžu vidieť jednu z obetí úzkoprsého fundamentalizmu, náboženskej netolerancie či judaistického politického mesianizmu. Kto si myslí, že mystika a politika nesúvisia, nech napíše Ježiškovi... Možno to znie ako záplava slov prekonaných životnou realitou... Aj o tom sa dá uvažovať na koncerte 13. decembra v Ružomberku.
Ak ste sa dočítali až potiaľto, tak vám prajem pekný predvianočný čas. Alebo požehnaný advent.
