
Metaforický jazyk má vo verejnom diskurze svoje miesto. My sa však pohybujeme stále viac v priestore, v ktorom má verejný diskurz nie metaforický ale úplne konkrétny rozmer.
Od metafor k realite
Keď poviete 150 000 euro, je to suma, ktorú priklepli kolegovia sudcovia svojmu najvyššiemu kolegovi. Viete, že si za to môžete kúpiť v Bratislave byt, prípadne si za to môžete kúpiť niekoľko nových áut. Niektorí ľudia si vedia vypočítať, že je to 500 násobok sumy, z ktorej musia vyžiť mesiac čo mesiac mnohí občania Slovenska. A možno aj oľutujete, že ste si aj vy netelefonovali s narkobarónom.
30000 euro je napríklad suma, ktorá robí na Slovensku z bežného občana milionára a platiteľa milionárskej dane. Ale máte smolu. O vás nikto film nenatočil. Prežiť dva roky vo väzení za film, v ktorom filmárka obrazom ukáže, ako funguje nemocná moc vôbec nie je metafora. A Tatarkov démon súhlasu sa stále hlbším hlasom prihovára verejnosti, ktorá sa bojí alebo stráca motiváciu na tento hlas konformizmu reagovať. Je to jednoducho tak. Kto má moc, ten má moc.
Prečo mocní nemajú dosť?
Ako chutí táto moc ukazujú príbehy ľudí, ktorým sa podarilo vysúdiť oveľa viac ako milióny obyvateľov tejto krajiny vo svojom živote zarobia. A to nezabudnime na to, že je to pre nich len niečo na prilepšenie, lebo ako „predsedovia a predsedkyne" inštitúcií a členovia či členky mocenského privilegovaného stavu opradeného rôznymi imunitami majú títo mocnári aj stále a pravidelné príjmy. Na slovenské pomery nadštandardné.
Moc bezmocných
Ako občan tohto štátu sa veľmi obozretne snažím ostať zdravý, nemať školopovinné deti a neriešiť svoje problémy súdnou cestou. Žiaľ mám vo svojom najbližšom okolí blízkych ľudí, ktorí sú odkázaní na štátne zdravotníctvo, moje dve dcéry sa čoskoro stanú školopovinnými a aj moji blízki ľudia sa dostali do situácie, kedy služby slovenskej justície potrebujú ako poškodení účastníci vleklého sporu. Preto sa mi nedarí unikať pred realitou konkrétnosti a metafory o blbej nálade či o odklínaní tejto krajiny sa mi zdajú málo úderné.
Dobro má však tiež svoju tvár. A cenu. Dobrí nie sú len ľudia, ktorí zachraňujú ľudí s onkologickými chorobami, bezdomovcov či organizujú iné politicky nekonfliktné humanitárne podujatia. Dobro má svojich poslov v ľuďoch, ktorí sa odmietajú prispôsobiť trendu doby, ktorá je zas raz taká aká je. O pár rokov budeme o nej už hovoriť v minulom čase.
Biele vrany nie sú bezmocné
Možno sa opäť nájdu ľudia, ktorí povedia, že si nevšimli, čo sa okolo nich dialo a že 17. November 2012 bol len deň ako každý iný. Keď sa verejnosť zoznámi s tvárami, ktoré dostanú metaforický prívlastok titul ocenenie Biele vrana bude to opäť len nepatrný metaforický signál. Títo ľudia sa nehanbia za svoju tvár no ich cena je pre túto spoločnosť ďaleko vyššia ako cena telefonátu, ktorý sa údajne nestal, či únosu, ktorý sa nesmel vyšetriť alebo krátkej filmovej sekvencie s prekrytou vlastnou tvárou.

Ocenenie Biela vrana je živým občianskym posolstvom toho postoja, ktorý je konkrétny a merateľný. Len tak sa tí, ktorí sa za svoje tváre a zaznamenané slová na filmových či spravodajských nahrávkach hanbia prestanú súdiť a pochopia, že svoju česť si nevysúdia. A my im to musíme povedať. Raz už aj bez metafor.
Aj keď sobotné Biele vrany, ktoré Aliancia Fair Play a Via Iuris budú už po piaty krát tohto roku udeľovať sú opäť len metaforou dobra. Dobro má tiež svoju tvár. A nehanbí sa za ňu. Na rozdiel od istej nemenovanej sudkyne, ktorá je vraj v službe spravodlivosti tomuto národu.
(Autor je výkonným riaditelom VIA IURIS)