Na inom blogu sa dokonca jeden hierarcha ponáhľal vysvetliť, že dotyční „oznámení" dodržiavajú celibát. Veriaci skutočne môžu byť upokojení. Striktný výklad "žiť v celibáte" znamená neoženiť sa. S kým tento celibát kto dodržiava môže byť „plebsu" naozaj jedno. V krajnom prípade - ide len o osobné zlyhania. A takéto "drobné" osobné zlyhania sa riešia v spovedi. To je podľa mňa reálny koreň problémov, kedy kresťan katolík nemusí riešiť svoje morálne záležitosti zodpovedne a konzekventne. Horizontálny rozmer spoločenskej a osobnej zodpovednosti úplne alebo do značnej miery ustupuje vertikálnemu tzv. sviatostnému vyriešeniu "problému" v spovedi, kedy rozhrešením zvyčajne záležitosť končí. To je trochu zjednodušené, no reálne popísanie situácie ako sa katolíci - vrátane klerikov - vysporadúvajú so svojimi osobnými zlyhaniami.
Opakované "drobné" morálne pochybenia - tzv. hriechy - je možné vždy znovu opakovane odpúšťať. Niečo podobné sa dialo opakovane aj v Bostone a inde v prípadoch zneužívania mladistvých klerikmi. Samozrejme, že tento prístup je ne-biblický a v zásade je proti evanjeliu. Je však už v katolíckom kresťanstve "zažitý". Od prvých Vianoc uplynulo už 2000 rokov, zvyknite si... Hlavne do toho nepletťe nejakého hipíka z Nazaretu.
Je otázne ako to je možné účinne zmeniť. V spoločenskej oblasti sme boli svedkami tichého odpustenia zločinov a prechmatov otcovi vlasti, genocídy a rasizmu prvým synom národa, vulgarizmov a "nekatolíckeho" spôsobu života lídrovi tzv. národných síl, straníckej minulosti slovenským prezidentom etc. ... Je to jednoducho tak... Lojalita komplicov - alebo klasická floskula: všetci sme hriešni... Čo je síce pravda, avšak za týmto prístupom k všeobecnému odpusteniu sa mi vidí ako pravdepodobnejší mocenský princíp a dohoda v duchu: ruka ruku myje. Dnes my neodsúdime vás, zajtra dajte vy pokoj nám. A deje sa to bez výhrady vo svedomí.
Cesta? Osobná zodpovednosť zodpovedných občanov - aj keď sú veriaci. Viera nemôže tak ako doteraz fungovať ako manipulácia v prospech udržiavania systému a jej manažmentu. Keď sa ma niekto bude pýtať či chcem zakladať ja moju cirkev, odpoviem mu, že nie. Človek sa môže správať zodpovedne a čestne aj bez veľkého systému, ktorý mu bude generovať výčitky svedomia na počkanie - rozvody, potraty, sexuálne praktiky, homofóbia, neslušné filmy... Ak som zabudol na niečo, čím slovenská vatikánska úderka na pokračovanie deprimuje verejnosť zapojte sa so svojimi príspevkami do diskusie.
Aj keď je to paradox, sexuálne škandály v súvislosti so zneužívaním mladistvých klerikmi v USA ukázali, že len občianske zákony sú schopné hierarchiu "doviesť" k občiansky a ľudsky zodpovednému a vymáhateľnému postoju (bostonský kardinál Law odstúpil po obvinení pred občianskym súdom, keď laici dokázali, že "vedel" a klamal, "azyl" dostal vo Vatikáne...).
Nedá sa vyriešiť všetko naraz. Predchádzať by tomu mala asi aj zásadná zmena v spôsobe hospodárenia laického štátu vo vzťahu ku náboženským spoločnostiam - tzv. cirkvám. Potom by sa aj tam začal uplatňovať zákaznícky orientovaný prístup a vox populi by bol "počúvanejší". Zákazníci totiž vedia čo chcú a nebudú kupovať brak. Nebudú stáť ani o služby, ktoré nepotrebujú. Aj keby to boli hneď súkromné zádušné bohoslužby v akciových cenách. Bude im stačiť poctivý servis za poctivých a transparentných podmienok.
No a samozrejme, ak sa niekto pri premýšľaní tých najlepších riešení tejto „prekérnej" situácie má chuť aj modliť, nikto mu v tom nebráni. Profesor Vrablec však už kedysi dávno hovoril vo svojich populárnych skriptách o tom, že gazdinká - keď jej vbehne do kuchyne mačka a vyskočí jej počas varenia na pec, nezačne sa modliť, aby mačka odišla. Vezme metlu a s hrmotom ju odtiaľ vyženie. Skrývať pasivitu a nečinnosť za sväté dôvody hranej lásky k cirkvi či "svätému otcovi" neobstojí.
Štýl Gleba Chesnokova nie je mojím štýlom. Mňa nevyhodili. No vyhodnotil som to tak, že ani mne by nikto neveril. Aj tak som sa stretol s rôznymi "zaručenými" verziami môjho odchodu a rôznymi hodnoteniami mojej - dovtedy bezúhonnej - osoby. Aj keď Glebove tvrdenia sú vážnou inváziou do súkromia dotknutých ľudí, každodennosť fungovania katolíckej cirkvi na Slovensku a jej invázie do svedomia obyvateľov tejto krajiny však dávajú oveľa viac dôvodov na nepokoj. Písal o tom pred časom aj pán poslanec Palko (škoda, že s takým časovým posunom od udalostí). A to je podľa mňa oveľa znepokojujúcejšie. Parafrázujúc komunistických klasikov: otec štát aj matka cirkev sú pomerne v zlom zdravotnom stave.
Čo takto postarať sa o rodičov a postaviť sa na vlastné nohy...? Mimochodom - tá prvá časť tohto súvetia - to je len metafora. Štát nie je otcom a ani cirkevná inštitúcia matkou. Ako som povedal - sú to len také komunistické prirovnania. Preto ich netreba šetriť, správna diagnóza je základom uzdravenia.
