V škole si súdružka učiteľka robila posmech zo spolužiakov, ktorí neboli príliš bystrí a okrem toho ešte chodili aj do kostola. Nikdy sa nevysporiadala s tým, prečo ja (veriaci a zároveň dobrý žiak) do tejto tmárskej schémy nazapadám. Mala s tým dlhé roky starosti. Ešte aj pred pár rokmi sa s malou dušičkou obrátila na môjho otca, či by jej neopravil vodovod. On jej ochotne vyhovel. Ona sa mu priznala, že sa ho o túto pomoc bála požiadať. Kvôli vlastnej minulosti, kedy sa správala voči veriacim ľuďom okolo seba tak, ako sa správala a všetci sme to o nej, členke ÚV KSČ, vedeli. Aj ja som ju mal chvíľu rád. No tie posmešky smerom k spolužiakom boli aj mne nepríjemné. Však v kostole sme sedávali spolu. Moje pochybnosti o sympatiách voči nej pominuli, keď mi raz potrhala Dubčekovu „Ohníkovú" farebnú fotografiu. Povedal som si: „Kto sa bojí fotografie „neznámeho" človeka (Dubček bol v roku 1979 v našej 4. A úplne neznámy človek) a zosmiešňuje deti, čo nie sú bystré a chodia na náboženstvo, nemôže byť dobrý človek".
Glasnosť, perestrojka a pravda
Keď sme v roku 1986 už na gympli mohli povedať, že počúvame Slobodnú Európu či Hlas Ameriky, bola táto „vymoženosť" pripisovaná Michajlovi Gorbačovovi. Niekde do obdobia začiatku 80-ych rokov patrí moje „prezretie" a zoznámenie sa s menami ako Hana Ponická, Václav Havel, Václav Malý, Josef Zvěřina, Anton Hlinka či Agneša Kalinová ai. Glasnosť a perestrojka naplnila našu vtedajšiu učiteľku občianskej výchovy strachom. Strácala kontrolu nad nami, nad sebou i nad čiernobielym dovtedajším spoločenským dianím.
Keď sme v roku 1989 na štrajkovom výbore na univerzite z veľkého hrnca jedli halušky, ktoré nám priniesla neznáma teta z vedľajšieho domu, bolo to vzrušujúce. Na intráku sme skrývali kópie vyhlásení a petícií. Neskoro do noci sme rozoberali konšpiračné teórie o tom, či prídu Rusi alebo nie.
Vtedy sa začala druhá polovica môjho doterajšieho života. Bolo to krásnych dvadsať rokov, počas ktorých sa v mojom živote všeličo zmenilo, otvorilo i zatvorilo. Posledné dva roky sa tu však vplížilo opäť niečo, o čom som si myslel, že už mám definitívne za sebou. Keď som sa na to tak díval a uvažoval čo to asi je, prišiel som na to, čo mi pripomína dvojtvárnosť normalizácie, bohorovnosť vládcov, ich arogancia, hold nepravde, papalášske privilégiá. Ako sa to stalo? Kdesi som čítal, že „vtedy" boli všetci komunisti spolu v jednej strane. Z tej strany spravili štátostranu. Dnes nám tu táto arogantná štátostrana akoby sama od seba - demokraticky - pomaličky rástla.
Stratená dôvera, sprofanované hodnoty
Dzurinda dal svojim ideovým protivníkom silné tromfy. Novým "väčšinovníkom" nahral na niekoľko smečov svojimi úskokmi, nevysvetlenými kauzami a kauzičkami, neochotou k pravdivosti, aroganciou voči médiám či zabudnutou pokorou. Nepočúval priateľov, odstrihával kritikov, vytvoril si vlastný pragmatický svet hodnotovej relativity a prázdnoty, ktorý na neho teraz padá, padá a padá. Stratené percentá popularity rozprávajú príbeh stratenej dôvery. Epigóni moci z jeho vlny preskakujú postupne na vlnu novej vlády, ktorá bude trvať...
Dzurinda sa zrodil ako hovorca zmeny. Bol to istý čas dobrý hovorca. Aj dnes mu to celkom ide, no... je minimálne nepresvedčivý. Šanca na zmenu bola sympatická pestrosťou orchestra, ktorý sa na nej síce vynútene no predsa len s úspechom podieľal. Zabudol však, že nebol jej architektom. Preto sa jeho stavba povážlivo otriasa a začína padať. Základy liberálnej demokracie sú síce stabilné, no to, čo sa trasie a padá, môže kdekomu zlomiť život na niekoľko polovíc, ktoré už nikto viac neposkladá. Po dvadsiatich rokoch sa nám pomaly začína strácať sloboda. Siahajú na ňu národní socialisti prezlečení za národovcov a sociálnych demokratov.
Či a kedy Dzurinda nehovoril pravdu vie len on sám. Bolo to asi dlho pred „skupinkou". Nemám dosť času na analýzy, aby som to posúdil a nechcem ho unáhlene či neinformovane „odstreliť". Čo však vnímam ako isté je to, že Mikuláš Dzurinda je politicky zodpovedný za to, že sa prezidentom SR nestal ani na dvakrát Martin Bútora. Dnes by sa nekomunista zišiel aspoň v prezidentskom paláci. Mikuláš Dzurinda je politicky zodpovedný aj za to, že sa do slovenskej vlády dostala opäť normalizátorská metodológia.
Hodnotový diskurz len ako tovar
Nie je to len reminiscencia. Opäť sa začína hovoriť inak doma a inak na verejnosti. Skompromitovaný bol práve étos zmeny. Táto kompromitácia sa stala dokonca aj zámienkou na spochybňovanie toho, čo sa udialo v roku 1989. Česť a morálka, odetá do modrej farby má pod taktovkou Mikuláša Dzurindu asi len právo na dôstojný pohreb. A to mu ako jeho niekdajší volič asi tak skoro neodpustím. Kde sa podel ten kedysi deklarovaný priestor pre zodpovednosť? Prečo tento človek s neodškriepiteľnými zásluhami pri písaní uspešného príbehu Slovenska na ceste z čiernej diery do slušnej spoločnosti európanov radšej neodíde? Nemá kam...?
Šanca na ohlasovanú modernizácu kresťanskej demokracie ostala nevyužitá. Vákuum vpravo od stredu čaká na liberálov, ktorí budú dosť konzervatívni a sociálni na to, aby národné témy neostali v rukách obchodníkov s cyrilometodskou tradíciou a elementárnou slušnosťou pridlho. Orchester pod Dzurindovou taktovkou toho už veľa nezahrá. A ak niečo vylúdi, určite to už nebude tanečná melódia. Kde nie je vôľa, nie je ani cesta. A mňa čaká ďalšia polovica(?) môjho života.
