Podráždená reakcia a pohoršenie dosiahlo podľa mňa svoj vrchol zverejnením otvoreného listu pána Čaučíka na stránke Konferencie biskupov Slovenska. Pán Marián Čaučík v "takmer" priateľskom liste tlmočí pánovi Mesíkovi svoj nesúhlas a pohoršenie s tým, ako sa na základe vyjadrení na pastoračnej ceste v Afrike na adresu pápeža vyjadril. Polemika s pápežom a expresívnosť Mesíkových vyjadrení na adresu rímskeho biskupa sa dotklo jeho kresťanského cítenia a presvedčenia. Zároveň sa obracia s veľmi negatívnym stanoviskom aj na portál, na ktorom prebehla diskusia medzi pánom Mesíkom a jeho oponentmi. Obidva texty nájdete tu.
Možno je na prvý pohľad pomerne jednoduché odsúdiť otvorenosť Mesíkovej hyperboly. Ide o kondicionál (podmienkové súvetie), ktorý v záverečnej vete jeho príspevku znie takto: Keby existoval aj iný diabol ako ten, ktorého v podobe ignorancie, ľahostajnosti, zloby a arogancie nosíme v sebe, potom v marci 2009 chodil v tiare po Afrike.
Slovíčko KEBY uvádza podmienkové súvetie. Autor na základe tohto úvodu predpokladá splnenie podmienky, aby sa naplnilo to, čo je vyjadrené v druhej časti tvrdenia. Pritom je zrejmé - teda aspoň mne - že autor ako deklarovaný ateista v existenciu diabla neverí. Na základe toho to, čo chodilo v tiare po Afrike nemohlo byť diablom. Vetu po vete by sme mohli podrobiť analýze a kritike vyjadrenia pán Mesíka. Diskusia a polemika prevažne medzi pánom Petrom Sútorisom a pani Oľgou Pietruchovou je prístupná a kto o ňu má záujem, ten si ju nájde.
Mňa zaujíma okrem vecných tvrdení pána Mesíka aj to, prečo tento text musel napísať. V apologetickej diskusii je možné vyvrátiť to čo hovorí, nemožno však poprieť to, čo cíti. Odbiť ho len ako nepriateľa rímskej cirkvi, ateistu alebo liberála či zeleného je síce pohodlné, no nepomáha to preniknutiu k jadru tohto fenoménu. Faktom je jeho názor, na základe ktorého pôsobenie úradnej cirkvi považuje za nekompetentné a dosť ho to "hnevá". Podľa jeho videnia sa cirkevno-ideologické videnie reality a pastoračné usmernenia ktorými sa počas svojej návštevy pápež rímskej cirkvi prezentoval dostávajú do priameho protirečenia s exaktnosťou vedy - konkrétne medicíny, fyziky, štatistiky a sociologickej analýzy. Tieto svoje tvrdenia má podložené svojou odbornou praxou a erudíciou. Táto divergencia medzi cirkevným a vedeckým videním používania kondómov je zdrojom napätia a značnej emocionality vo vzťahu k cirkvi a pápežovi. Je potrebné povedať, že týmto pán Mesík predstavuje nie bezvýznamnú skupinu ľudí s podobným nastavením voči cirkvi. Diskutovať o vnútrocirkevných názoroch na otázku používania kondómov presahuje rámec tohto textu. Stačí povedať, že jednoznačný konsenzus v tejto oblasti je skôr želaním ako realitou. Jedno sa hovorí verejne, iné sa realizuje v spovedniciach.
To, že tvrdenia teológa Jozefa Ratzingera nie sú udržateľné v rámci interdisciplinárneho vedeckého diskurzu je zrejmé aj z iných diskusií na iných odborných fórach. Bezprostredne po jeho vystúpení v Afrike o tom boli publicistické relácie v rôznych renomovaných publicistických médiách a k veci sa vyjadrovali odborníci z oblastí - lekári a farmaceuti, ktorí o kondómoch, veľkosti vírusu HIV ako aj o možnosti aplikovania účinnejšej ochrany proti prenosu nákazy vedia oveľa viac ako teológ Jozef Ratzinger. Majú a predstavili aj celý aparát, ktorým doložili, že kondóm môže v niektorých konkrétnych situáciách skutočne pomôcť spomaliť šírenie nákazy. A to nie je málo.
Pápež Benedikt XVI. sa „opäť" preriekol a zabudol sa poradiť s tými, ktorí o veciach majú viac informácií ako on sám. Po prípade Williamson to bolo v krátkom čase ďalšie faux pas. Jozef Ratzinger je však informovaný a vysokovzdelaný teológ. Píše si svoje prejavy sám a teda je zrejmé, že nešlo len o jednoduché pokĺznutie. Regensburg a islam, židia a latinské omše, Amerika a stretnutie s obeťami pedofilných kňazov, de-exkomunikácia bratstva Pia X., kauza lefevbristu biskupa Williamsona, kondómy v Afrike - to sú len míľniky na ceste rímskej cirkvi na jej ceste 21. storočím. Benedikt XVI. to nemá jednoduché. A ešte si to komplikuje.
Hlas Juraja Mesíka je jedným slovenským hlasom v debate o tom, kde a ako je potrebné začať hľadať. Diskurz o hodnotovom a etickom smerovaní dnešnej spoločnosti nie je zrejmý a jednoznačný. Nemá len jedno vopred známe riešenie. Búchať dnešnému človeku Bibliou po hlave a hroziť exkomunikáciou prípadne upálením už zrejme stačiť nebude. Môže to byť kvalifikované ako násilie. Doslova právom, v prenesenom slova zmysle celkom určite. Úradná cirkev - tj. pápež a biskupi - musí počítať s tým, že ak chce ostať v spoločenskom dialógu rešpektovaným partnerom, tak aj pre ňu nadišiel čas argumentov a úcty k pravde. Pravde svedčí pokora, nepravde sa treba postaviť aj keď sa tvári svätuškársky. Zvlášť vtedy. Veriaci ľudia si na to budú musieť zvyknúť o to viac, o čo menej im prekáža mlčanie úradnej cirkvi vtedy, keď má prehovoriť. Napríklad pri vulgarizmoch verejných činiteľov vo verejnom živote, pri diskriminácii menšín či hre na etnickú nenávisť.
Preto si pána Juraja Mesíka a jeho otvorený postoj vážim, aj keď by som s ním a s jeho niektorými zjednodušujúcimi tvrdeniami asi vo všeličom nesúhlasil. Zdá sa mi totiž, že hovorí to, čomu verí. A myslí si, že verejní činitelia - ani tí cirkevní - by nemali verejnosť účelovo zavádzať, lebo účel žiadne prostriedky posvätiť nemôže. Ani národné, ani cirkevné. Ani zelené.
