Pred časom sa ma Karol Sudor v jednom rozhovore pýtal na arcibiskupa Bezáka či biskupa Zvolenského. Povedal som, že okrem lepšej komunikácie neprinášajú do cirkevno-spoločenskej debaty nič prevratne nové. Bolo to ešte pred Bezákovým odvolaním a sympatie som si týmto zdržanlivým a skeptickým postojom medzi kamarátmi nezískal. Vraj mi nič nie je dobré.
Ani s odstupom času necítim potrebu tento svoj názor korigovať. No trochu som sa za posledné dva roky od odvolania arcibiskupa Bezáka posunul. Zvlášť keď som si cez Vianoce prečítal jeho rozhovor s Mariou Vrabcovou. Zmocnila sa ma taká bezmocná bolesť. Trochu sa podobala tej, keď som sa pred rokmi rozhodol odísť z cirkevnej služby, lebo som si povedal, že na toto ja žalúdok mať nebudem a zastávať sa niečoho, čomu vnútorne prestávam veriť, nedokážem. Tu nejde len o Sokola a o Trnavu. Takto podobne je to aj ...
Ja som mal vtedy 34 rokov a podaril sa mi reštart môjho života. Robert Bezák má 52 rokov a aj sám vyjadril, že celkom nevie čo bude robiť. Jeho reštart prebieha v domove dôchodcov. Nuž...
V slovenskej cirkvi sa nediskutuje o civilizačných ani o „horúcich" cirkevných témach inak ako tomu bolo za „Sokola". Vyhlásenie o holokauste, z roku 1998 je stále platné na papieri no tiché sympatie s ľudáckym režimom a snahy dívať sa na obdobie Slovenskej republiky 1939-1945 tzv. pohľadom nezaťaženým minulosťou sú stále častejšie. Kotlebovej pospolitosti rastú preferencie, lebo mu Sokol dobre "požehnal". Postoje ku kultúre „smrti" komunikoval pastiersky list v prvú adventnú nedeľu a je jasné, že pomery v slovenskom episkopáte sú štandardne stabilizované. Do "obrodného" procesu pápeža Františka sa Slovensko (zatiaľ) nezapojí. KBS mu bude len opatrne pokrytecky tlieskať. V prípade úspechu mu budú prípadné zmeny nariadené a na Slovensko dopadne zmena. Vklad do tejto debaty na tej úrovni, kde by sa to čakalo, mi na Slovensku chýba. Ani dve predvianočné knihy rozhovorov s arcibiskupom Bezákom to nezmenili. Teologicky nič prevratné, dokonca ani nič nové a predsa to boli bestsellery.
Dôležitejšie ako zásadné zmeny sú na cirkevnom Slovensku momentálne aj oveľa banálnejšie veci. Napríklad úsmev, pochopenie, schopnosť povedať zopár ľudských súvislých viet. Vedomie, že tak hovorí arcibiskup je revolúciou samou o sebe. Keď sa Alexander Dubček snažil o socializmus s ľudskou tvárou, nepresvedčil o tom svoje okolie ani spolusúdruhov v susedných krajinách. Bol to jeho koniec. Ľudská tvár stačila však na to, aby normalizátorom nahnala strach a po diplomatickom „exile" v Turecku sa život Alexandra Dubčeka presunul do ticha a anonymity lesného závodu. Národ však na tento symbol Pražskej jari nezabudol. V novembri 1989 preto akosi prirodzene stál nad Václavákom vedľa Václava Havla.
Tým, ktorým Dubčekova ľudskosť bola "trochu" málo, však imponuje ľudskosť Bezákova. Ľudská tvár arcibiskupa Bezáka je tak trochu podobne revolučným fenoménom. Áno, aj ja som asi náročnejší. Vnímam však inak ako bežný katolík slová, ktoré počúvam z úst cirkevných lídrov. Preto to, čo hovoril Robert Bezák nebolo pre mňa ničím výnimočným a obsahovo sa ničím nelíšil od svojich kolegov.
Nepochybne bol však človekom s iskrou, ktorá zapaľovala tú skupinu veriacich, ktorí majú v sebe túžbu po plnokrvnom živote a chcú ostať aj veriacimi ľuďmi. Túto cieľovú skupinu arcibiskup Bezák oslovoval. Zástupy mladých na Pohode ho trpezlivo a s úctou počúvali. V mladých rodičoch vzbudzoval nádej, že generačná výmena biskupov sa začína úspešne realizovať a že ich deti budú mať možnosť stretnúť aj sympatického a „normálneho" biskupa, ktorý nechodí na čiernej limuzíne ale sa ešte stále aj vie a môže bicyklovať. Nemal bacuľatú tvár ani veľké brucho. Mal príjemný hlas a sympatické vystupovanie. Nehral sa na bledého aristokrata s maniérami snoba. Športoval a bol bezprostredný. Mať jedného takého biskupa bolo fajn. Po jeho predchodcovi to nabúralo veľa stereotypov. Je sympatický, vie sa zasmiať a počúva hudbu, na ktorej vyrástli oni. Takto málo stačilo, aby sa Robert Bezák stal hrdinom. Nestal sa populárnym tým, že by začal spochybňovať tradičnú teologickú náuku alebo že by diskutoval polemicky na témy, o ktorých sa diskutuje na svetových univerzitách. Nemusel sa zaoberať diskusiou o AIDS a prezervatívoch, o znovusobášených rozvedených či homosexuáloch a riešiť morálne dilemy ohľadom eutanázie či embryonálnych buniek. Nespochybňoval ani pápeža. Kto rozumie teológii, mal pred Jozefom Ratzingerom prirodzený rešpekt a úctu aj v úrade. Pápežova neomylnosť platí na Slovensku bez polemík nad rámec jej štandardnej definicie. Na Slovensku sa o svetových témach nediskutuje. Hoci pri tých škandáloch s mladistvými sa patrilo čosi povedať. Ani vtedy sa u nás na oficiálnych cirkevných fórach o cirkvi kriticky nehovorilo. Ani polemicky.
Je čarom nechceného, že odvolanie sa nemohlo odohrať takto spektakulárne pre vieroučný omyl - herézu či niečo, čo by mohlo byť zrozumiteľné všetkým. Došlo k tomu z neznámych dôvodov. Dodnes ich nepozná ani bývalý arcibiskup. Vraj v tom boli peniaze. Veľké peniaze. Len peniaze. Vraj...
Je pochopiteľné, že sú ľudia, ktorí majú radi biskupov ako bol Ján Sokol či pápeža akým bol Benedikt XVI. Je však pochopiteľné, že sú tu aj ľudia, ktorým viac vyhovuje pápež František a ktorým viac sedel arcibiskup Robert Bezák.
Možno sa musím uspokojiť opäť s menšími nárokmi. Ak pravé dôvody odvolania ostávajú stále nejasné a arcibiskup Bezák bol zo Slovenska odídený, musím k tomu povedať jednu drobnosť. Slovensko nie je ostrovom samým pre seba. Je súčasťou univerzálnej cirkvi a širšieho spoločenstva, ktoré si to, čo sa u nás deje všíma. Všimli si to 25. marca 1988, keď sa ľudia modlili za obsadenie biskupských stolcov. Všimli si to aj v novembri 1989. Všimli si to aj v júli 2012. Keď sa vysťahovaním arcibiskupa Bezáka na konci roka 2013 má začať v jeho živote nová etapa v tichu talianskeho kláštora, je stále potrebné povedať a nezabudnúť, že podľa toho, čo slovenská verejnosť s istotou vie, bolo jeho odvolanie nezdôvodnené a preto neodôvodnené. Toto sa ľuďom v slušnej spoločnosti nerobí. Preto sa v susednom Rakúsku niekoľko rodín, ktoré vnímajú túto nespravodlivosť, rozhodlo podporiť medzinárodnou petíciou snahu o očistenie mena arcibiskupa Bezáka. A ak to bude možné aj o jeho rehabilitáciu.
Aj vy môžete túto petíciou podpísať. No a kým sa dozvieme pravdu, tak som sa po dlhých úvahách aj ja rozhodol napísať tento blog. Práve spomenuté štyri rakúske rodiny ma pozvali na tlačovú konferenciu, ktorá sa konala vo Viedni 9. Januára 2014. Asi nie som ten najsprávnejší partner do tohto podujatia. Aj ja mám viac otázok ako odpovedí. I keď zopár odpovedí som sformuloval a v rozhovore pre TA3 som ich vyslovil aj verejne. Tu si ich môžete vypočuť...
No po prečítaní knihy Marie Vrabcovej som si povedal, že aj napriek tomu, že nie sme všetci dokonalí ľudia, môžeme podporiť človeka, ktorému sa podľa toho, čo je verejne známe, deje neprávosť. Preto som sa pod túto medzinárodnú petíciu podpísal a preto bude fajn keď ju podpíše ktokoľvek, kto chce zo Slovenska vyštvanému Robertovi Bezákovi dať vedieť, že aj ľudskosť má svoju cenu a že nám na Slovensku začínajú ľudia chýbať. A že to Slovensko sa odchodom každého človeka dostáva stále istejšie do rúk tých, ktorí nemajú ani len tú ľudskú tvár. Majú svätý krst, prijímanie, birmovku, kňazskú vysviacku, niektorí z nich dokonca aj tú biskupskú. A vedia, o čom to celé je a tak...
