Vieme čo chceme? Chceme čo vieme? To porazenecké a zúfalé konštatovanie, že vždy znovu si zvolíme neschopný parlament a neschopnú vládu a že všetko tu je nanič, ma mimoriadne unavuje a neviem ho účinne vyvrátiť. Znie to tak jednoznačne a "bohorovne" odsudzujúco. Sme všetci rovnako blbí. Slováci a Slovenky. Vraj si to zaslúžime.
Ale ja som si ich napríklad nezvolil. Mám v parlamente iných zástupcov. Nezovšeobecňujme.
Komunisti a ich deti medzi nami
Tých asi 500 tisíc členov KSČ na Slovensku v roku 1989 mali rodiny, deti a ich deti zasa mali deti. Mali sa “dobre” a chcú svoje nezaslúžené a na zvyšku krajiny strachom a terorom ŠTB vynucované papapalášske a minipapalášske privilégiá späť. Je ich medzi nami veľa, ale nie všetci sme rovnakí. Ak budeme namiesto nádeje živiť beznádej, tak tá situácia ostane beznádejná.
Neviem to zazdrojovať, ale z môjho čítania a písania si pamätám výrok údajne Konrada Adenauera, ktorý je jedným z "architektov" nemeckej povojnovej demokracie a aj ideálov, z ktorých sa rodila EÚ. Ako nemecký kancelár sa v povojnovom Nemecku a obnove ekonomicky prosperujúceho a demokratického systému prelávil výrokom: "Vieme, čo chceme. A chceme čo vieme."
Sloboda a dôstojnosť pre všetkých
Mali by sme sa asi zjednotiť na tom, že chceme demokraciu, Európu, slobodu, rešpekt, solidaritu a spoluprácu pre všetkých. Nájdeme teda dôvody pre spoluprácu. Spoluprácu všetkých ohrozovaných dnešnou hvôzovládou Fica a spol. Nezamestnaní, sociálne či ekonomicky vylúčení, ponižované ženy, Rómovia, queer ľudia, národnostné menšiny, migranti, cudzinci, "miešanci", aktvisti, mimovládkári, enviromentalisti, katolíci "nekuffovci", nekatolíci, evanjelici, progresívci, liberáli. Každý z nás je v niečom menšina, ale spolu nás vôbec nie je málo.
Neexistujú žiadne špecifiká. Kultúrno-etické ani tradičné. Tieto "odbočky" a finty sú len zahmlievaním toho, že ide o ľudské práva a dôstojnosť všetkých ľudí. A je to snaha opäť len rozdeľovať. Je to spoľahlivá zbraň hromadného ničenia v hybridnej vojne.
Láska k pravde, cudzincom, mužom i ženám, Židom i Grékom, otrokom aj slobodným je 2000 rokov starý imperatív formulovaný apoštolom Pavlom, ktorý bol žid ale uveril, že treba prekročiť hranice etnicky "vyvoleného" národa a kráčať k niečomu, čo ľudí spája ponad viditeľné rozdiely.Tak on pochopil "reči" iného žida, tesára z Nazaretu. Láska k blížnemu a láska k pravde nemajú právo na výnimky z antidiskriminačného zákona.
Je čas sa dohodnúť ako ďalej bez Fica a po Ficovi. Nie sme špecifikí. Sme len špecificky zamotaní, lebo si myslíme, že práve my sme "vyvolení" a iní. A pritom iný je každý. Aj tí, ktorých potrebujeme získať na stranu demokracie, solidarity a spolupráce.Pridáte sa aspoň k tomuto rozmýšľaniu? A neskôr aj k spolupráci? Alebo aj vy poviete, že to nemá zmysel a že sa to nedá?
Šedá zóna
Nechcime presvedčiť všetkých. Ale takých 6% by sme presvedčiť a získať pre spoluprácu mohli. Volajme ich šedá zóna. Sú to váhajúci voliči "koalície" ktorí neveria nikomu z opozície, ale cítia, že toto nechceli. Sú to tí nevoliči, ktorí sú unavení, zhnusení, frustrovaní, nahnevaní. Stojí za to nad tým uvažovať.
Takto sme sa o to pokúšali s Mirom Pollákom a ďalšími na výstave Exody na Slovensku v 20. storočí. Bola súčasťou "intelektuálno-duchovného" happeningu alebo odborného kolokvia na 1. súkromnom gymnáziu od 14. do 26. marca 2025. Dnes je už táto výstava v Lučenci. Obrazy Fera Guldana Miro Pollák už takto poskladal a nakladal viac ako sto krát. A ukazoval ich ľuďom po celom Slovensku.
Pri odlive "mozgov" - a ja pridávam aj myslí a sŕdc - zo Slovenska je dobré si pripomínať minulosť a to, koľko skvelých ľudí zo Slovenska vyhnala v 20. storočí sociálna situácia, vojny, politické prenasledovanie, rasizmus, fašizmus, ľudáctvo, xenofóbia, ruskí okupanti či ruskí agresori. Všetko to má spoločného menovateľa ľudskej zloby, chamtivosti, nespravodlivosti, kolektivnej pýchy, nacionalizmu či agresie. Jednoduchej nenávisti s prívlastkami. Dnes nás ohrozuje a vyháňa zo Slovenska neslušnosť, nekultúrna hrubosť, lži, násilné reči, triedna nenávisť a ľudská nevraživosť šírená populizmom postkomunistov a postľudákov.
Recept? Viac návratov ako exodov
A "hovorí sa", že asi 300 tisíc občanov opustilo Slovensko aj po roku 1989, lebo sa im nechcelo "vymýšľat" koleso, ktoré už inde funguje na tisíc spôsobov. Tento trend zdá sa pokračuje. Zastaviť to môžeme len tak, že kultúra sa pretaví na kultúrnosť. A hodnoty na skutočnú ľudskú hodnotu.
Nedá sa to zastaviť hrádzou proti "ficizmu" ale skôr tvorivou spoluprácou na tom, na čom záleží. Napríklad na solidarite, spolupráci a slobode. Pre všetkých. Tak bude tých EXODOV menej ako NÁVRATOV. Dá sa to. Vieme to? Chceme to? Preto treba vedieť čo chceme a chcieť čo vieme. Myslím si ja. A je to len môj súkromný názor. Vy si myslíte čo?
