Je to skutočne tak, že kresťanstvo je na úrovni folklórnej kultúry, ktorá nemá nič spoločné s hodnotami, presvedčením a praktickým životom? Vyzerá to skutočne tak, že človek, čo sa ukazuje s vážnou tvárou pri náboženských obradoch a trvá na tom, že je slušným človekom môže bohorúhavo urážať novinárov či s dešpektom hovoriť o neslovákoch.
Náboženstvo má svojou ambíciou vysvetľovať tajomstvá života a smrti jedinečnú pozíciu vo vedomí človeka. Otázky spojené so životom a smrťou, krízami či nešťastiami, radostnými udalosťami či slávnosťami - toto všetko je pre človeka uznávajúceho existenciu duchovnej podstaty a osobného Boha dôvodom na to, aby to prejavil. V slovenskom kontexte má túto úlohu kresťanstvo.
Slovenská agrárna spoločnosť mala cez cirkevné obrady a cez duchovenstvo exkluzívny prístup k univerzálnemu dedičstvu a aj keď o úrovní možno viesť diskusie ostáva to faktom. Duchovní boli dlhé roky či storočia jedinými intelektuálmi, z ktorých sa väčšia časť po štúdiách aj na špičkových zahraničných školách vracali späť na rodnú hrudu. Tam potom učili svojich rodákov okrem evanjelia aj počty, gramatiku, fyziku, cudzie jazyky botaniku. Učili drobný ľud aj tomu, že sa svojej veci ujať má a od cudzích pánov si nárokovať vlastné právo a jeho naplnenie nielen môže ba priam musí.
Duchovní ako spoločenská elita
Takto sa kresťanská komunita okolo chrámu a miestneho duchovného stávala základným predpokladom národného a občianskeho uvedomovania sa. Stalo sa to potom dôležitým predstupňom ďalších pohybov v spoločnosti na území dnešného Slovenska. Farári na katolíckych a evanjelických farách sa vo svojich kázňach dotýkali aktuálnych otázok spoločenského života na dedine či v meste. Učili ľud dobrým mravom a dohovárali mu. Často sa tak dialo v rodnej reči. Za vtedajších pomerov to nebolo také samozrejmé. Slovenský klérus sa tak na rozdiel od napríklad francúzskeho kléru nespreneveril ľudu spoluprácou s bohatou aristokraciou. Naopak - bol blízky jednoduchému dedinskému človeku. Toho učil gazdovať aj hospodáriť. Učil ho modliť sa aj pracovať. To viedlo k tomu, že predstavitelia cirkví sa u slovenského obyvateľstva tešili veľkým sympatiám.
Kultúrnosť a duchovná kultúra
Kresťanstvo sa tak stalo súčasťou národného prebúdzania, lebo práve ústredné postavy okrem veci národnej mali aj záujem a poslanie angažovať sa vo veciach spojených s organizácioiu náboženského a cirkevného života. Mená ako Bernolák, Radlinský, Záborský, Štúr, Hlinka, Tiso, Mederly, Murgaš sú len malou časťou dlhého zástupu ľudí, ktorí z kresťanstva spravili na Slovensku spoľahlivú etiketu. Svedčilo to o ozajstnom záujme o ľud a o jeho vec. Teologické či duchovné diela sa s menami týchto dejateľov takmer nespájajú. Boli to skôr praktickí ľudia, ktorí sa zakladaním sporiteľní, spolkov, vzájomných pomocníc a škôl stali významnou spoločensko-kultúrnou vrstvou. Túto rovinu fungovania si cirkvi viac alebo menej uchovali aj počas obdobia diktatúr 20. storočia. V oklieštenej podobe no predsa sa práve cirkví totalitný režim najviac bál a skryto proti nej intrigoval aj otvorene bojoval.
Ochr. zn.: „Made in Catholiclandia"
Dnes pri pozorovaní života slovenskej spoločnosti je jasné, že priznať sa verejne k pozitívnemu vzťahu k veciam spojeným s organizovaným náboženstvom je „in". Bolo to zrejmé aj v prezidentskej kampani, kedy kandidát aj kandidátka s veľkou úctou hovorili o kresťanstve a nadbiehali tak tam, kde nadbiehať svojim voličom ani nemuseli. Je to však potrebné. Kresťanstvo je v jeho katolíckom vydaní na Slovensku považované za dôležitú etiketu. Preto sa všetky ponovembrové vlády snažili mať cirkevnú hierarchiu alebo aspoň jej časť na svojej strane. Na verejnosti to pôsobilo ako náznak slušnosti. Prítomnosť biskupov po boku politikov sa vykladala ako znamenie akceptovania a vzájomnej náklonnosti.
O spoločensko-kultúrnej funkcii náboženského života by vedeli hovoriť slovenskí emigranti, či tí, ktorí pracujú v zahraničí a majú možnosť navštevovať náboženské obrady slovenskej komunity v Nemecku, Rakúsku, USA, Kanade, Francúzsku, Belgicku a zrejme aj inde. Pomoc pri hľadaní práce, ubytovania, kontaktov či jednoduchých priateľských väzieb je u mnohých ľudí spojená práve s kontaktom na cirkevné inštitúcie, farnosti či misijné stanice.
Primárnym dôvodom kontaktu ľudí s náboženskou inštitúciou v tomto smere nie je ich náboženské presvedčenie ale skôr hľadajú priestor pre vytvorenie nových vzťahov, kontaktov, sociálnej siete a podpory. Predpoklad, že ide v tomto prípade o hlboko veriacich a praktizujúcich kresťanov by sa v tomto smere naplnil len ťažko. Nikto to ani nepredstiera.
Osobnostno-duchovná funkcia náboženstva
To čo vnímam ako spojenie náboženského presvedčenia s hodnotovou orientáciou nazývam osobnostno-duchovná funkcia náboženstva. Je to ambícia a potreba človeka napĺňať svoje predstavy o osobnostnom a duchovnom raste uprostred náboženskej komunity.
Táto komunita je pre neho miestom reflexie, duchovnej orientácie a osobného napredovania. Duchovné pramene, ktoré náboženská komunita ponúka sa viažu na čisto náboženskú prax v oblasti bohoslužieb a s nimi spojenými rituálmi. Sú to krsty detí, svadby priateľov a známych, pohreby blízkych ľudí a tradičné kresťanské sviatky Veľkej noci či Vianoc. Okrem toho sa však človek vnímajúci náboženstvo ako osobnostno-duchovnú potrebu snaží žiť angažovaným kresťanským spôsobom.
Je aktívny v komunite, preberá zodpovednosť za niektoré oblasti spojené s réžiou vlastnej náboženskej komunity. Môže redigovať časopis, webstránku či pracovať v detskom či mládežníckom klube. Má záujem a angažuje sa v charitatívnych podujatiach. Môže aktívne a pravidelne podporovať činnosť tejto komunity aj finančne či inou formou sponzoringu. Rodinní príslušníci sa stávajú aj na spoločenskej rovine súčasťou cirkevných inštitúcií - škôl, nemocníc, domovov sociálnych služieb. Vo verejnom živote sa zaujímajú o záležitosti cirkvi a zaujímajú sa o jej aktivity. V politike sa orientujú podľa toho, ako sú nábožensky organizovaní. To čomu veria, presadzujú podľa svojich schopností a možností aj vo verejnej oblasti.
Takáto forma na spoločenské trendy primerane reagujúceho kresťanstva je na Slovensku sporadicky prítomná ako príjemné osvieženie, nie však ako systémový krok. Posledné prípady niektorých nadhodených tém o správe cirkevného majetku biskupmi a ich pomocníkmi sú novou kapitolou o tom, ako to na Slovensku s kresťanstvom vlastne vyzerá.
Hodnotový diskurz zachraňujú jednotlivci ako Anton Srholec, Marián Kuffa či neviditeľné rehoľnice či rehoľníci v nemocniciach či domoch sociálnych služieb. Túžba ľudí po transcendentne a zosúladení viery a presvedčenia s praktickým životom dostáva novú vážnu trhlinu. O čom sa doteraz šuškalo, o tom sa začína nahlas hovoriť. "Prečo my dole máme stále začínať od seba, keď tam hore to je úplne inak...", pýtajú sa jednoduchí ľudia. Tam kde sa začína hovoriť o peniazoch, tam zbystrejú aj tie najjednoduchšie uši.
Verejne skompromitovanej morálnej autorite tak ostane len úloha folklórneho súboru. Priestor na zodpovedné občianske postoje či hľadanie pravdy a spravodlivosti vo verejnom živote vyplnia iní. Pri pohľade na západné krajiny je zrejmé, že z popola tento kresťanský Fénix akosi nevládze vstať. Ostane tu však stále veľa ľudí ktorí budú naďalej veriť vo víťazstvo pravdy a dobra nad lžou a nenávisťou.
Ak cirkev (bez ohľadu na konfesiu) nie je práve ich zamestnávateľom či mocenským partnerom, tak ju vlastne ani potrebovať nebudú. V nedeľu sa dostane k slovu striedavo popri hokeji, golfe, futbale, jazde do vrchu, či ceste z kopca. Možno.
