Nuž to, že takéto „varenie halušiek" neprekročí hranice Slovenska, je asi druhoradé. Pred vlastným prahom je potrebné poupratovať. Mnohým to zabralo celý život.
Keď sme boli malí, tak nám rodičia semtam povedali: „S tými deťmi sa hrať nebudeš." Bolo jasné, že výhrady rodičov boli podmienené ich skúsenosťou a zodpovednosťou za výchovu detí, či obavou o ich bezpečnosť. Ak sa komunálne koalície tvária ako spoločné úsilie o lokálny pokrok regiónov, je potrebné myslieť na túto rodičovskú „múdrosť".
Ak sa spor medzi dnešnou koalíciou a opozíciou (či akoukoľvek koalíciou a opozíciou od rozpadu VPN) prezentuje ako tradičný hodnotový spor mentálne nekompatibilných straníckych skupín, môže to byť pravda len vtedy, ak si tento postoj osvoja všetci členovia hodnotovo údajne nezmieriteľných táborov. A ich voličov.
Kapitola z teórie hier
Pri hre s chlapcami, ktorí rozbíjajú okná, pobehujú bezcieľne po sídliskách, vyzváňajú na zvončeky, demolujú telefónne búdky, vyrábajú škrabance na autách, sa veľa dobrého noví členovia takýchto tlúp nenaučia. Preto sa s nimi deti ostražitých rodičov nesmú hrať.
Ani pouličný futbalový zápas so sebavedomým sebcom, ktorý nikomu neprihráva, nikoho do ďalšej hry nepovzbudí. Po takejto hre v duši zostane len prázdno a znechutenie. A na to netreba mať naštudovanú teóriu hier. Ostáva možnosť zakopnúť loptu vždy znovu rovnako ďaleko či ešte ďalej ako hráč, ktorý stále kazí hru. Prípadne z takejto hry odísť.
Ak koalície na lokálnej úrovni vytvárajú strany, ktorých republikoví lídri vedú nezmieriteľný mediálny boj, niečo tu nesedí. Je to predsa tá istá banda, ktorá kradne, klame a nerešpektuje pravidlá hry. Ako to, že sa s nimi na malom ihrisku hrajú, ale pred „ľudom" si vyhlasujú nezmieriteľný boj?
Možností je niekoľko. Výsledok je však stále ten istý. Niet prečo usilovať sa o poctivosť. Zásadovosť a rešpektovanie pravidiel nie je len staromódne, ale z vás spraví aj spoločensky neprijateľného radikála. V horšom prípade aj sociálny prípad, ktorému nikto nepridelí byt.
To, že na Slovensku je každý s každým rodina totiž nie je pravda. Pravda skôr je, že sme sa naučili zvyknúť si na to, že sme si už na všetko zvykli a že si na nové pomery opäť zvykneme. Lebo taká je zas raz doba. Je potrebné sa prispôsobiť. Nie je to o zlej pamäti. Je to o ochote zrieknuť sa nepríjemných spomienok. Neprispôsobiví a neochotní prehrávajú.
Bez obsahu a neformálne
Komunálna politika a veľká politika sa napriek tvrdeniam protagonistov od seba principiálne nelíšia. Vydávať „pestrofarebné" účelové koalície za ústretový krok k občanom je už priehľadné. Spoločným menovateľom sú „aktíva".
Od ideálneho stavu, že všetci budú spolupracovať so všetkými pre blaho ľudu, sme ďaleko. Súťaž myšlienok sa stále nekoná. Čo je možné na komunálnej úrovni, bude možné aj na úrovni vyššej až najvyššej. Aj veľduchovia sa prihovárajú za pragmatickú spoluprácu veľkých hráčov.
Každý na každého niečo má. Hrubé čiary nie sú potrebné. Koniec zakopávania lopty. Bude sa hrať podľa pravidiel. Možno sa časom dostaví aj radosť z hry. Všetci si budú rovní a všetci konečne budeme mať všetkého dosť. Kedysi sa to volalo jednotná kandidátka Národného frontu. Podobá sa to však aj na Kalinčiakovu Reštavráciu. Je staršieho dáta, preto je ako vysvetlenie pôvodnejšia.
Jej zápletka však nie je dôvodom na optimizmus. Ukazuje len ovocie, nie korene týchto postojov. Varenie halušiek nezachránilo Česko-Slovensko. Len ho posunulo do rúk gaunerov, ktorí si ho rozdelili. Možno aj pri haluškách. Ako hovorili naši starí rodičia: Z peknej misy sa nenaješ...
