Eugenio Pacelli, neskorší pápež Pius XII, je sem tam mýlne považovaný za autora protifašistickej encykliky Mit Brennender Sorge. On však nebol autorom spomínanej encykliky. Na dôvažok, bol pápežským nunciom práve v Nemecku v čase nástupu Hitlera k moci. Moderovane no jednoznačne protifašistické snahy prezentované Piom XI. (jemu patri výrok: "Všetci sme duchovní Semiti.") po nástupe Pia XII. na pápežský stolec mierne povedané zamrzli.
Mons. Dr. Jozef Tiso nebol za svoje zločiny proti ľudskosti cirkevne vôbec volaný na zodpovednosť. Jeho postoje a výroky boli vzhľadom na vtedajšiu úroveň akademickej teologickej reflexie teologicky a morálne v poriadku - aspoň z hľadiska rímskokatolíckej vierouky a mravouky. Hus, Luther, Boff, Drewerman a iní však na "kárne opatrenia" nemuseli nijako zvlášť dlho čakať. Podobne aj iné "kňazské" delikty sú trestané dosť dôrazne až po tzv. vylúčenie z kňazského stavu. Niekoľko desiatok tisíc životov inovercov je však niečo úplne iné ako nenarodené životy - povedal by zbožný cynik. Na okraj pamätného dňa holokaustu a práve prebiehajúcej kampane za ochranu nenarodeného života mi jednoducho prišla na um táto paralela. Mravnosť vo všetkom.
To len aby sme sa z abstraktného sveta ideí a konceptov dostali ku konkrétnemu svetu faktov. A tiež do nášho geopolitického priestoru, keď už ten čas je passee. I keď nie v mysli všetkých. A asi sa netreba len pokrytecky tváriť, že ono to bolo v podstate inak ako sa to javí. Reálne to bolo tak, ako to vidia ľudia zvonku - tí, ktorých sa to týkalo a smrteľne dotklo... I zásada katolíckej mravouky hovorí, že kto mlčí, ten súhlasí s tým čo vidí a odobruje to. Možno treba zase interpretovať čosi účelovo selektívne... Cirkevní zákonodarcovia na iných zákony uplatňujú, pre seba ich interpretujú.
Zamieňanie uctievania inštitúcie a jej byrokratickej štruktúry s úctou k Bohu sa v dejinách tu a tam vynára s rôznou intenzitou. Dezinterpretácia či anticipovanie Božieho konania je však práve to, čo v kresťanstve nemá mať miesto. Kresťanstvo sa môže stať výnimočným nie tým, že bude "najlepším" náboženstvom, ale práve vtedy, keď opustí formálny ritualizmus a nájde si cestu k človekovi v jeho životnej situácii bez lacného populizmu či za cenu ústupkov náboženskej poverčivosti. Aspoň ten, po kom sa tento smer volá - Ježiš Kristus - sa proti tomu radikálne postavil - preto hovoril o uctievaní Boha v Duchu a v pravde. A patrične na to aj doplatil. Zomrel ako "Bohorúhač" a nepriateľ svojej vlastnej veriacej komunity. Ježiša nezabili farizeji a ostatní jeho súčasníci preto, že by nevedeli alebo nerozumeli tomu, čo hovoril. Naopak. Zabili ho preto, lebo mu rozumeli veľmi dobre. Zmŕtvychvstanie to však "trochu" skomplikovalo. To však jeho súčasným "hovorcom" a "námestníkom" ako keby permanentne unikalo. Oni len pre istotu každý deň na kolenách ďakujú, že nie sú takí zlí ako sekulárni mýtnici, neviestky a colníci tejto doby. Česť všetkým výnimkám na Luníku, v Žakovciach, Bystranoch, Kalkate a i. Zovšebecňovanie je zlé. Nerád by som doň upadol.
Asi bude pravda, že pri takýchto debatách je asi lepšie byt neveriacim. Ako som to v nedeľu v jednom zamyslení počul... pri pohľade na to, čo všetko sa deje v mene Božom, si neveriaci s úľavou vydýchol, že je neveriacim. Logický nihilizmus. Etický pragmatizmus. Behaviorizmus či utilitarizmus. Všetko spolu. Zo znechutenia ako ľahko niekto zneužíva Slovo.
Neviem sa rozhodnúť či mám byť neveriacim kresťanom alebo veriacim nekresťanom. Zatiaľ je však pre mňa dôležité zistenie: Niekedy je naozaj veľmi ľahkovážne niekomu veriť len preto, že sa označuje za veriaceho alebo kresťana. Ani jedno ani druhé totiž nemusí byť pravda. Pohľad na slovenskú "spoločnosť", ktorá režírovala slovenský holokaust alebu mu asistovala svojím mlčaním ostáva stále lekciou, ktorú mnohí "dôležití slovenskí kresťania" nielenže nespracovali, ale aj dodatočne prispievajú k jej zahmlievaniu. Slovensko totiž vtedy určite nežilo na úrovni. A ak áno, nie na takej, na ktorú by mohlo byť hrdé. Aj keď bolo ešte "kresťanskejšie" ako dnes.
