Posvätné biblické texty boli podrobené vážnej analýze. Literárne druhy, ktoré tieto texty obsahujú sa dynamicky začali vnímať ako súčasť väčšej mozaiky. Málokto z tých, ktorí mali doma Bibliu vedeli, že slovo Biblia je samo o sebe postulátom pluralizmu. Je gréckeho pôvodu a je to množné číslo jednoduchého a jasného slova biblos – kniha. Biblia sú teda knihy. Pluralizmus pohľadu na Bibliu sa strácal aj preto, že už opticky od čias kníhtlače ale i predtým všetky spisy Biblie vychádzali v jednozväzkovom vydaní. To viedlo k jednoduchému záveru, že Biblia je jednou knihou. Z knihy sa tak stali knihy. Z rozprávania sa stali rozprávania. A z jedného súvislého textu sa razom stala mozaika textov.
Je možné o Biblii diskutovať?
Demytologizácia biblického textu a biblických rozprávaní otvorila diskusiu o jej hraniciach. Možné deštrukčné dôsledky takéhoto prístupu boli zrejmé i samotným iniciátorom takého prístupu. Oni sa však nezamerali na ucelené učenie. Oni vedeli, že nič také v posvätných textoch ani nemožno hľadať. Časový oblúk 500 rokov, v ktorom biblické texty podľa posledných predstáv vznikali, je dostatočným argumentom, aby sa človek zbavil ilúzií o jeho jednoliatosti. Úsilie dokázať to je zrejmé každému jazykovedcovi, dejepiscovi či mysliteľovi. Koherentnosť existenciálnej reflexie nie je garantovaná nemennosťou pohľadu. Existenciálna reflexia sa vyznačuje svojou flexibilitou a evolučnosťou. Pružnosť reflexie a rešpektovanie vývoja idú ruka v ruke s pravdivosťou pohľadu. Zajtra môže byť pohľad iný a predsa znovu ostane pravdivým, aj keď bude hovoriť niečo iné ako dnes. Predmet reflexie sa však nezmení. Nezmení sa ani úprimná túžba človeka spoznať a vidieť celú pravdu. A Biblia ponúka presne takúto paletu existenciálnej reflexie človeka nad sebou a Bohom. Nad počiatkom sveta a človeka. Nad tým, v akom vzťahu k obom je počiatok či tajomstvo bytia, ktoré Biblia v slovenskom jazyku nazvala Boh. Tak ako človek otváral svoje oči pri odhaľovaní prírody, podobne odhaľoval svoj pohľad i pri vnímaní tajomstva a súvislostí svojej vlastnej existencie. To najvzácnejšie a najdôležitejšie z tejto reflexie sa stalo súčasťou zaznamenaného kultúrneho dedičstva ľudstva na stránkach Biblie.
Biblia ľudské alebo Božie Slovo?
19. storočie je charakterizované už pomerne štruktúrovaným systémom poznania a vzdelávania. Rôzne teoretické systémy medzi nimi už viac ako 2000 rokov i filozofické systémy sa snažia potvrdiť alebo vyvrátiť mienku a teoretické prístupy novej školy podkopávajúcej dovtedajšie náučné systémy. Demytologizačné úsilie tu narazilo na veľké nepochopenie na mnohých frontoch. Riešenie existenciálnych problémov a zapodievanie sa nimi je vždy rozbuškou vážnych spoločenských premien. Otvorenie nových dverí v tejto oblasti vedie kauzálne k novým životným postojom. Človek sa zapodieva otázkami vlastnej existencie, lebo je mu úzka. Tuší čosi viac, a preto klope na dvere poznania. To sa neprejaví v jeho živote len sekundárne. Ono poznačí jeho bytie i spôsob bytia, jeho životnú prax. Čím viac jedincov nové poznanie osloví, tým je pravdepodobnejšia blízkosť štrukturálnych a inštitucionálnych zmien. Človek nebude žiť v starej interpretácii pravdy, ak mu nová interpretácia ponúka viac slobody a – pravdy...
Prečo útok modernizmu zasiahol Bibliu?
Demytologizácia tak zasiahla biblické texty nie náhodou. Práve oni boli základom interpretačných prístupov, ktoré určovali chod euro-americkej civilizácie dlhé storočia. Bez konkurencie a polemiky so všetkou autoritou učenia, ktorú profesionáli tohoto prístupu prakticky presadzovali i uplatňovali. Kde sa takéto prístupy v dejinách ukázali ako anachronické a nepravdivé, tam, ich zmietla vlna odmietnutia na spoločenskej i osobnej rovine. Reformácia i vznik High Church sú obrazom tohto odmietnutia. Interpretácia si však stále zachováva svoje obmedzenia. Autorizovanou autoritou ostane vždy náboženská autorita, alebo inštitúcia, ktorej bude takáto autorita priznaná. Nebolo to však nič nové. Cirkev žila odpočiatku v «nútenom» pluralizme žido-kresťanstva a helénskeho kresťanstva. Dvanáste storočie k tomu pridalo i významné spoločenstvo nezávislých pravoslávnych patriarchátov. Paralelne no nezávisle sa vyvíjala od druhého storočia i židovská interpretácia tých istých textov i keď v podobe neprijímajúcej skúsenosť osoby Ježiša Krista. Nároky na výlučnosť vlastnej interpretácie vychádzali z hlbokého presvedčenia, že pravda je len jedna. Práve vlastné spoločenstvo viery, žijúce podľa jedinej prípustnej interpretácie jediného textu malo byť jej spoľahlivým garantom. I keď takáto interpretácia mala vždy isté a niekedy pomerne široké mantinely, všetci vedeli, ktorá interpretácia je ešte pre danú skupinu prípustná. Taká, ktorá neohrozovala štruktúru. Výklad, ktorý neviedol k takým systémovým zmenám, ktoré by interpretov obrali o právo vysvetľovať a spoločenskú autoritu o moc.
História, filológia a filozofia namiesto cirkevnej politiky
Demytologizácia svojim laickým charakterom nabúrala jadro takéhoto prístupu. Interpretácia prestala byť viazaná na náboženskú autoritu. Posvätný text zároveň ako keby tým stratil svoju nedotknuteľnosť. Pohľad na dejinné súvislosti vzniku textu, jeho bytostné súvislosti, jazykové a filozofické východiská veľmi podstatne vyniesli na svetlo jeho mnohovrstevnosť. Harmonická jednota výpovede bola ohrozená, Zem prestala byť stredom vesmíru, mýtus jedinosti a jedinečnosti akokeby padol. Vo svete rúcajúcich sa istôt zasiahla kritická analýza aj biblický text. Ničivo? Počas týždňa tzv. modlitieb za tzv. jednotu kresťanov to stojí za úvahu. Zvlášť keď z Vatikánu mimo tohto týždňa zaznievajú na adresu iných ako rímskokatolíckych kresťanov a nekonformných katolíkov nie práve prívetivé slová.
