Ide o jednu zdrvujúcu samozrejmosť, ktorá sa v kresťanstve udomácnila napriek tomu, že na počiatku Ježiš aj apoštol Pavol našli najviac odporcov práve u kňazov - náboženských profesionálov súdobého chrámového judaizmu. Samozrejmosť s akou hovoria títo profesionáli o Bohu a jeho pôsobení v tomto svete. Boh pôsobí v reči tých, čo majú k nemu ex offo bližšie akosi samozrejme. Nazvime ich zhovievavo (vo "výslužbe" no stále sa cítim jedným z nich, i keď mám dnes obyčajné občianske zamestnanie) náboženskí profesionáli Ovládajú formulky požehnaní, vedia pracovať s kadidlom, rozhodujú o tom, kto je "in" a kto je "out". Oni vedia kde je b.o.h. Aj to aký je a čo robí a kedy and much more...
Oni ovládajú tajomné formuly, nosia tajomný odev, oni jediní majú možnosť úplného teologického vzdelania, ktoré je v očiach outsiderov zárukou kompetencie. Toto Weber vníma ako istú formu vývoja náboženského vedomia, kde kňaz funguje ako šaman, kúzelník komunikujúci s nadprirodzenými silami a vie ich aj ovládať. Kňazi jediní môžu čarovať - podľa potreby pričarujú alebo odčarujú milosť, ktorú bežný smrteľník potrebuje. Sociologicky sa podľa Webera náboženskí profesionáli môžu reformovať a vyvíjať. Stanú sa z nich skôr proroci ako kúzelníci. Postupne to vedie k ich sekularizácii až demokratizácii - tj. priblíženiu k ľudu, kedy delenie na ľud a klérus reálne zanikne. To nám zatiaľ podľa mňa v RKC nehrozí. V iných prezbyterálno-kongregačných spoločenstvách je tento vývvoj už možné pozorovať. Je na to ešte čas? Kto bude mať odvahu a nájde dosť síl na túto inštitucionálnu redefiniciu súčasného chápania úlohy a postavenia kléru v kresťanstve a jeho významnejších denomináciách?
Múr rozdelenia. Kto je "in" a kto je "out"?
Poviete, že trepem... Napr. moja stará mama dodnes sníva o tom, ako dokonale mohla prežiť svoj život v kláštore, zakiaľ čo teraz má v 92 rokoch len trápenie pri výchove svojich detí, vnúčat a pravnúčat. Pod vplyvom učenia šamanov verí stále v kúzelné čaro kláštorov, ktoré jediné poskytujú pokoj meditácie a modlitby. Práca a starostlivosť o deti ostane v jej mysli navždy trestom za "ústupky", ktorých sa dopustila tým, že namiesto v kláštore sa jej život odohral v rodine. Moja stará mama je skvelá a múdra žena, avšak táto jej bázeň pred systémom je silnejšia ako jej životná skúsenosť. Je skvelým príkladom toho, čo za 92 rokov spraví z ľudskej mysle a vôle kúzelnícky aparát a cieľavedomá výchova k viere v túto nedotknuteľnú štruktúru.
To, ako mechanicky mnohí z našich katolíkov prijímajú a vnímajú vysluhovanie sviatostí vnímame zvlášť v našej ponovembrovej dobe. Aj najväčší súdruhovia veria, že servilnosťou voči hierarchii si vykúpia svoju červenú minulosť. Pre ich "ospravedlnenie" je potrebné povedať, že hierarchia v tomto predstavení usilovne spolupracuje. Vďačným materiálom sú na túto tému aj príbehy z pastorácie našich rurálnych sestier a bratov s prirodzenou úctou voči rituálom. Poverčivosťou zaváňajúce postoje - ja dám, aby som z "neba" dostal - nie sú ničím zvláštnym ani v iných kultúrnych či sociálnych "segmentoch" nielen slovenského Božieho ľudu. Či už je to krst, sviatosť zmierenia, eucharistia či iné. Dôraz na potrebe toho, či onoho úkonu je vnímaný s takou nástojčivou potrebou, že v rodinách vznik generačných či medziľudských a parterských napätí ešte stále nie je ničím nezvyčajným. Zvlášť ak partnerom v diskusii o "veciach viery a mravov" je tzv. hlboko veriaci človek.
"Kompetencia" kňazov podľa mojej skúsenosti nie je spojená vo vedomí ľudí s ich merateľnou kvalitou ako to je v bežných profesiách (česť známym či menej známym do lesov a mimo pastoráciu či do zahraničia odsunutým výnimkám). Je spojená skôr s aurou nedotknuteľného Božieho služobníka. Určite mnohí vieme a poznáme obmeny prístupu či zásady, že kňaza - tj.pána farára a nehovoriac o biskupovi, arcibiskupovi či pápežovi - neslobodno kritizovať ani keby to, čo robí či hovorí, bolo evidentne v rozpore s Desatorom. Tu sú niekde podľa mňa aj korene zhovievavosti slovenských RKC "historikov" voči pánovi prezidentovi Tisovi. Bol totiž kňazom verným cirkvi. Nejde totiž o kompetenciu teologického vzdelania a akademického hľadania. Napríklad profesor Hans Kueng ostáva neprijateľným napriek tomu, že sa neoženil a pokiaľ viem, tak sa nedopustil žiadneho zločinu čo i len zďaleka podobnému spolupráci s komunistickou tajnou políciou, pašovaniu obrazov či pedofíliou. Hans Kueng totiž svojimi teologicky kompetentnými úvahami mieri na základy vykonávania moci v RKC a mohol by spustiť reťazovú reakciu jej reingeneeringu. Preto je podľa praxe dnešnej RKC HK nebezpečnejší ako kajúci kňaz - zločinec, či hierarcha, ktorý by ho kryl. O tom, ako "hrozí" Janovi Husovi takmer 600 rokov po jeho upálení rehabilitácia, je úsmevno-smutné aj mlčať, nie o tom ešte hovoriť.
Švajčiarska garda na stráži ortodoxie. Toto WCC veru nemá. Zatiaľ...
Táto kňazská "kompetencia" - zhrnutá pod rôzne interpretácie zásady, že vyslúženie sviatosti nezávisi od osoby jej vysluhovateľa - je spojená v katolíckej cirkvi aj so záväzkom životného postoja, ktorý vzbudzuje u laikov rešpekt. Psychologické a ľudské stavy tých čo prežívajú svoj život v existenciálnej samote sú im nielen vzdialené ale aj cudzie. Príbehy, kde sa dozrievajúci mladí muži trápia sami so sebou, napätím medzi cirkevnou každonennou skutočnosťou a ideálom, snahou o naplnený život a úzkym korzetom cirkevného profesionála sú anonymne neznáme - sem tam sa na verejnosť prederie vo forme škandálu to, čo je neudržateľné. O mnohých osobných dilemach ľudí, ktorí sa zodpovedne snažia a trápia "úspešne či neúspešne" no určite poctivo prežívať a žiť, sa v RKC dôsledne mlčí. Lojalita voči systému je najväčšie prikázanie. (Ostatne - možno poviete, že to je tak v každej firme. Má to háčik, že cirkev trvá na tom, že nie je firmou...) Samozrejmosť s akou sa spája daný spôsob života so spolupatričnosťou ku kléru je tajomne zarážajúca. Presvedčiť niekoho o vlastnej ľudskosti je klerikovi omnoho ťažšie ako porušiť žiaru aury spojenej s jeho funkciou v cirkvi.
V takejto mentalite prebieha život spoločenstva veriacich, ktoré mlčky prijíma ako sa katolícky establishment v tichosti a pomerne samozrejme zbavuje tých, ktorých systém už kvôli schopnosti vlastného úsudku, snahe o materiálnu nezávislosť či v snahe o zodpovedné medziľudské vzťahy "nepotrebuje". Ako môže začarovaný "kúzelník" presvedčiť iných o tom, že je tiež aj obyčajným človekom, ostáva tajomstvom. Inštitucionálne riešenie ponúkla reformácia. Štyri poreformačné storočia však prebehli tak, že katolíci sa zreformovali, reformovaní "skatolíčteli" a kresťanské spoločenstvá unisono hľadajú model - ako to angličtina nazýva - ministry - kazateľskej či pastoračno-sviatostnej cirkevnej služby. Riešenie je zdanlivo na dosah, no predsa v nedohľadne.
Mojim favoritom naďalej ostáva NEO z Matrixu. Nikdy nestrácajte nervozitu.
(to be continued...)
