Určite je zaujímavé vnímať ako sa v diskusiách pred druhým kolom prezidentských volieb stretávajú vo vášnivých polemikách stúpenci Gašparovičových protikandidátov v prvom kole. Je to do istej miery užitočná diskusia. Do tej miery, do akej prinesie konsezuálny záver a racionálne rozhodnutie. Medzi inými k tomu celkom určite môžu prispieť aj slová Daniela Pastirčáka a Jána Krstiteľa Balásza. Obidva texty by som mohol podpísať. Ja som si pri krátkom uvažovaní nad touto debatou všimol týchto zopár aspektov.
Dialóg a násilie
Odmietavý postoj k populizmu a autoritarizmu je pre súčasného politika dôležitou výbavou. Zaraďuje sa tým do tábora ľudí, ktorí považujú za dôležitý dialóg a hľadanie konsenzu. V dnešnom svete obohatenom o skúsenosti fašizmu, komunizmu, nacizmu a iných autoritárskych vzplanutí je to vizitka človeka schopného konštruktívnej reflexie. Verbálne a brachiálne násilie v konečnom dôsledku nefunguje. Násilie totiž protistranu potrebuje ponížiť a diskvalifikovať. Zaštiťuje sa tyraniou väčšiny.
Dialóg naopak nepozná víťaza. V dialógu sa každý dostáva k slovu, každý je vypočutý. Konsenzuálny dialóg nepresadzuje riešenie, ktoré niekomu vyslovene nevyhovuje. Je to praktické predĺženie duchovného rozmeru chápajúceho človeka do medziľudských vzťahov a do verejného života. Skutočný dialóg nepolarizuje ani nezotiera rozdiely. Blíži sa však k ideálu aj keď ho zrejme nenaplní. Človek dialógu je múdry a opatrný, lebo vie, že výsledkom môže byť aj nedohoda a otvorený koniec. Zdá sa mi, že Iveta Radičová toho je schopná. Násilie môže mať rôzne podoby. Snaha o manipuláciu a polarizovanie diskusiie bolo jej zastrenou podobou. Ako inak možno hodnotiť vyťahovanie "vatikánskej karty" proti Ivete Radičovej. Klerikáli v demokratickom plebiscite dostali primeranú odpoveď na arogantné pohŕdanie svedomím voliča, ktoré má voči nim výhrady a nepotrebuje na to Vatikánsku zmluvu.
Všetko je relatívne? Asi áno...
Hodnotový relativizmus, z ktorého je Iveta Radičová obviňovaná je veľmi ťažko dementovateľnou etiketou. Tí, ktorí ju z neho obviňujú totiž odmietajú evolúciu ľudského vedomia. Odmietajú diachrónne posudzovanie skutkov a konania človeka. Nevnímajú kontext storočí a súvislosti geopriestoru. Hermeneutika to nazýva aj Sitz im Leben. Na druhej strane však nevidia ako sa z rybárov stali cirkevné kniežatá, či ako sa z modelu služby a učenia v štýle nazaretského tesára stalo autoritatívne ideologické formátovanie más. Nevidia diskontinuitu cirkevných dejín, kde sa mlčaním prechádzajú dávne i nedávne „prešľapy" pastierov a pastierikov.
Koľko "relatívnych" biskupských či pápežských vyjadrení je ešte potrebných na to, aby odmietači tzv. hodnotového relativizmu pochopili, že každá hodnota je relatívna a že verejná - aj cirkevná - morálka je vecou spoločenského dialógu a konsenzu? Pápež sa ospravedlňuje za chyby minulosti a koriguje svoje vyjadrenia aj vyjadrenia svojich antisemitsky naladených kolegov, píše vysvetľujúce listy lebo nevedel... Je to relatívne jednoduché. Iveta Radičová nie je dokonalá (kto je...?), no určite si svojimi vyjadreniami a praktickými postojmi po jazyku nešliape.
Diktovanie pravovernosti a relativizovanie jasného rozdielu medzi dvoma prezidentskými kandidátmi pred druhým kolom je prejavom hodnotového relativizmu, ktorý je urážkou voličov Ivety Radičovej, bonusom pre Ivana Gašparoviča a derniérou pána Františka Mikloška ako slušného politika.
Bioetika nie je len otázkou viery
Bioetika bude ešte pár desaťročí témou s veľkým „T". Potraty, eutanázia, výskum kmeňových buniek a ich použitie v medicíne a farmaceutickom priemysle majú v odbornej obci viac rovín diskusie. Určite čaká aj na vstupy teológov, lekárov, biochemikov, fyziológov, právnikov, psychológov a iných zainteresovaných odborníkov. Nielen veriacich fundamentalistov z radov rôznych vetiev monoteizmu.
Bioetickou témou je však aj téma genocídy, patologického etnocentrizmu, tzv. kresťanského nacionalizmu či sebastredného klerikalizmu. Ak sa hlásateľom striktných bioetických zásad nedarí rozlišovať rôzne roviny diskusie v iných debatách na eticky závažné témy, azda by sa mali poradiť s informovanejšími. Alebo aspoň pokorne mlčať. Alebo aspoň uvažovať o tom, čo hovorí o tomto intímnom priestore každého človeka pani Iveta Radičová.
Vodcu slovenského režimu, ktorý sa sám nazval vznešene kresťanským národným socializmom má František Mikloško - hoci ho hodnotí aj kriticky - vo zvláštnej úcte. Jozef Tiso bol totiž kňazom. Je pomerne rozpačité spraviť z pani Tutkovej moderátorku potratovej témy a následne z toho spraviť takmer exkluzívnu tému prezidentskej kampane.
Čo k tomu dodať. Aj tak však pán Mikloško ostane medzi svojimi kráľom. Zdá sa, že jednookým. A to je škoda. Byť pápežskejším ako pápež je určite legitímna ambícia. Aj pápež sa však môže mýliť. Ambícia byť predĺženou rukou klerikálneho myslenia je v demokracii odkázaná na demokratickú súťaž. A to je dobre. Vox populi, vox Dei.
Iveta Radičová má na to, aby sa v slovenskej spoločnosti objavil aj iný - kvalitatívne nový druh verejného diskurzu. Môžem ju bez výčitiek svedomia považovať za moju nádejnú kandidátku na prezidentský úrad.
