Spolu s mamou sme si ich listovali a mamka mi ich - vtedy desaťročnému chlapcovi - vysvetlila. Hovorila mi o tom ako jednu noc nad naším mestom hučali lietadlá hoci bol mier a ako sa po ceste, ktorou chodila do práce jedného augustového rána valili tanky. A to len preto, lebo niektorí ľudia sa báli priznať si svoje chyby a omyly a báli sa pravdy. Odvtedy zostali v mojej pamäti mená Dubček, Smrkovský, Svoboda... Často som si potom aj sám vyhľadal tú obálku a z času na čas som si tie noviny prečítal. No hovoriť som o tom nikomu nesmel. Vtedy som ešte netušil, ako táto pravda o období, ktoré sa zhruba prekrývalo s dátumom môjho narodenia bude postupne formovať moje vnútorné postoje. Na konci školského roku sme vyhadzovali staré časopisy z kabinetov našej základnej deväťročnej školy. Vtedy ešte súdružka učiteľka nám dovolila zobrať si domov časopisy, ktoré sa nám páčia. Na stole mojej spolužiačky som zbadal časopis "Ohník". Na jeho titulnej strane bola farebná fotografia Alexandra Dubčeka. Vzal som si tento časopis. Moja spolužiačka mi ho však nechcela dať. Jej sa páčili obrázky vo vnútri časopisu a nebola ochotná bez detského zápasu o ne prísť. Keď súdružka učiteľka videla ako sa naťahujeme o časopis, zobrala nám ho. Pozrela sa na jeho titulnú stránku a s hnevom v tvári sa spýtala či ešte niekto má takýto časopis. Potom roztrhala titulnú stránku aj s fotografiou Alexandra Dubčeka na drobné kúsky.
Dodnes neviem prečo v mojej pamäti ostali podrobné spomienky na tento zážitok. Pamätám si však, že súdružka učiteľka bola nositeľkou štátneho vyznamenania "zaslúžilý učiteľ". Pamätám si aj to, ako pred celou triedou zosmiešnila mamičku, ktorá prišla odovzdať prihlášku svojej dcéry na náboženstvo. Pamätám si aj to, ako zosmiešňovala pred celou triedou všetkých tých, ktorí chodili na náboženstvo alebo do kostola. Bol som z toho smutný, lebo som ju mal rád. Keď však potrhala obrázok muža, ktorého fotografie mi ukazovala ako čosi vzácne moja mama, stratila v mojich očiach všetko to, prečo som ju dovtedy obdivoval. Bála sa pravdy, ktorú nám mala približovať a odkrývať. Ba čo viac, roztrhala na drobné kúsky to, čo mi ako tajomstvo ukázala moja mamka. A to len preto, že patrila k skupine ľudí, ktorí sa rozhodli žiť vo tme a do tejto tmy sa usilovali strhnúť aj všetkých, ktorí túžili po svetle a pravde. Po tom, čo niekto nazýva Boh.
augustové polia
Tento príbeh ožíval v mojich očiach zvlášť vtedy, keď sa po viac ako dvadsaťjeden rokoch muž z roztrhanej obálky časopisu znovu stal predsedom československého parlamentu. Kto teda mal pravdu? Tí čo si mysleli, že ju majú alebo tí čo ju hľadali.
Prečo som vám tak zoširoka vyrozprával tento príbeh? Chcel som sa podeliť o svoju skúsenosť, ktorá rozhodujúcim spôsobom poznačila môj život. Najskôr to bolo len poodhalenie tajomstva, o ktorom som nemal nič vedieť, potom jeho pošliapanie a popretie, aby nakoniec pravda predsa len zažiarila v plnom lesku. Bez vzťahu k Bohu človek prestáva byť človekom. Začne sa báť pravdy i ľudí, ktorí podľa nej žijú. Takejto pravdy sa bála súdružka učiteľka, keď trhala obrázok, ktorý sa mi páčil. Celkom jednoducho by sme mohli tento príbeh nazvať podľa rozprávky Hansa Christiana Andersena Cisárove nové šaty. Kráľovstvo, ktoré žilo v sebaklame, sa zrútilo a spoznalo, že je odhalené aj so všetkou svojou falošnosťou. A bol to práve hlas malého dieťaťa, ktorý dospelých usvedčil a oslobodil od povinnosti pretvarovať sa a klamať.
(úryvok z "jedného textu", jeseň 1995...)
