No, zaseklo sa to. Strávil som cestou do Central Parku niekoľko hodín čakaním na darovanie krvi pred New York Blood Center.
V družnej debate s ruskou študentkou a newyorským vysokoškolákom o tom, ako nás strašili Američanmi, a my sme sa báli aj sovietov. Moju a našu krv nepotrebovali. Vo WTC neboli ranení. Len mŕtvi a nezvestní. Svoj beh som dodnes nedokončil. Mannhattan sa zmenil v ten deň na pešiu zónu. Večeru som varil pre ľudí, ktorí sa nevedeli dostať domov.
Krajanovi emigrantovi, ktorý počas večere ospevoval Mečiara s konšpiroval o tom, ako si to Američania zaslúžia, som verejne po opakovaných prosbách, aby prestal, povedal, že je *okot. Umocnené to bolo tým, že som bol oblečený v služobnom odeve kňaza a boli sme v budove fary. A ja som ho tam spolu s ďalšími v ten deň na Manhattane zaseknutými pendlermi k nám na faru pozval, navaril mu, aj ho obsluhoval.
Pri stole, kde sedela pestrá spoločnosť vystrašených ľudí zavládlo prekvapenie a ticho. Pán prestal. A ja som zistil, že používanie vulgarizmov má zmysel. Odvtedy som verejne nikoho takto "neoslovil". Ale som pripravený.
Minulý štvrtok som bol darovať krv. 449ml. Snáď niekomu pomôže. Nie ako vtedy. 11. 9. 2001 keď som ostal bezmocný, nepotrebný a smutný na 1st Avenue a 66th Street.
