V novembri 1989 prišiel k nám na fakultu. Bol som študentom medicíny. Od pondelka 20. novembra, po prednáške z biochémie sa u nás neprednášalo ani „neseminárovalo". Vo veľkej posluchárni sme sa stretávali, aby sme sa vzájomne informovali o tom, čo sa vlastne deje a ako náš štrajk bude pokračovať. On prišiel tak, ako prišli iní. Podpredseda vlády Murín hovoril o tom, že je pripravený pomáhať pri zostavovaní vlády podľa vzoru katolíckeho Poľska. Tam sedel na premiérskom kresle Tadeusz Mazowiecky už pár mesiacov. Prišiel k nám aj Peter Tatár a hovoril čosi o étose víťazstva, ktorý si máme v sebe niesť. Rozumie mu niekto? pýtal som sa vtedy sám seba.
On prišiel nenápadne. V tvídovom kabáte, na hlave mal šiltovku. Tak som ho poznal z fotografií bez mena, ktoré boli na jeho knihách, ktoré nám vozili priatelia zo Západnej Európy. Bol to biskup robotník. Opravár výťahov z Petržalky. Jeho meno som poznal zo správ Hlasu Ameriky či Slobodnej Európy. Očarila ma tá pokojná tvár. Prvýkrát som ho videl naživo. Podali sme si aj ruku. Pri moderovaní študentských štrajkových stretnutí sme sa vo veľkej aule striedali. Sem-tam som sa dostával k mikrofónu. Preto som bol pri ňom trochu bližšie ako iní. Bolo to ako sen. Ten hrdinský odporca komunizmu a obhajca pravdy prišiel osobne. Ján Chryzostom Korec. Pred týždňom by to bolo bývalo nepredstaviteľné. Počúval som čo hovoril so zatajeným dychom. Čo nám - študentom povie? Bolo to čosi povzbudivé? Asi áno. Presne si nepamätám. Dôležité bolo, že medzi nami bol. Vyjadril tým svoj postoj k tomu, čo sa dialo. Dal nám pocítiť, že je s nami a že to naše študentské nadšenie podporuje. Svojim tichým no nezlomeným hlasom.
13. 11. 2009 sa Ján Chryzostom Korec zúčastnil tiež jedného stretnutia. Sedel za predsedníckym stolom s Ivanom Gašparovičom, ktorý bol pedagógom na vysokej škole, ktorá vychovávala právnikov zločineckého komunistického systému. Režimu, ktorý jeho postavil mimo zákon. Sedel za jedným stolom aj s Robertom Ficom, ktorý mal veľký rešpekt pred svojím súdruhom vedúcim. Na Maltu sa však za svoje študentské úspory predsa len dostal. Nuž aj to možno považovať za vzopretie sa režimu diktatúry proletariátu. Za jedným stolom sedel Ján Chryzostom Korec s týmito ľuďmi vtedy, keď Pavol Paška hovoril o tom, ako sa bojí toho, že ľudia vyjdú do ulíc a rozhostí sa nepokoj v našom pokojnom podtatranskom kráľovstve. Keď hovoril o akejsi ideologickej segregácii. Ján Chryzostom Korec tam sedel. Podal si ruku s Ivanom Gašparovičom, podal si ruku s Robertom Ficom. Sedel s nimi za predsedníckym stolom tejto vedeckej konferencie. Neviem či sa dostal aj k slovu. No aj keby pán kardinál už nič nepovedal, svojou prítomnosťou povedal všetko.
Možno to nikomu nevadí. Možno si to nikto už ani nechce všímať. Možno to už ani nemá zmysel komentovať. Kardinál Korec prišiel na túto vedeckú konferenciu povedať, že všetko je v najlepšom poriadku. Nenávisť a zlobu sršiaci stúpenci teórie triedneho boja mu nevadia. Nevadia mu klamári a podvodníci. Nevadí mu, že predseda vlády nehovorí pravdu. Nevadí mu, že predseda parlamentu verejne osočuje svojich oponentov, nevadí mu, že vedľa neho sedí človek, ktorý držal chrbát a písal „zákony" Mečiarovej svorke. Nevadí mu, že za stolom i v pléne sedia ľudia retušujúcí a zamlčiavajúci svoju komunistickú minulosť.
Nuž... Ako to povedať? 20 rokov po novembri je jasné, že to, čo Ján Chryzostom Korec 20 rokov robil a čo mu poniektorí oneskorene „neobratne" vyčítali, neboli izolované pošmyknutia a nedorozumenia. On už dnes nie je úradným predstaviteľom cirkvi, ktorý by musel absolvovať takéto prorežimné povinné jazdy. Nemusí byť rukojemníkom mocných, aby sa náhodou nedostal on sám či jeho cirkev do nepriazne a nemilosti. On je dnes slobodný starý muž na odpočinku. Zaslúženom. On sám rozhoduje, kam pôjde. A s kým. Pán Kardinál sa rozhodol účasťou na pseudovedeckej konferencii pošliapať november a jeho étos. Výkon hodný čestného doktorátu. Ten november, bez ktorého by on aj naďalej opravoval výťahy. Smutný príbeh starca, ktorý prestal múdrieť. Obrázkami s jeho tvárou si dnešná moc kupuje budúcnosť a voličov. Sú to smutné obrázky.
Nech žije 17. november 2009...!
