Má to však aj svoje pozitíva. Na krk mi pri tom dýcha a o moje líce sa opiera líčko malého človiečika, ktorého držím na druhej ruke. Moja dcéra má v druhom roku svojho života úžasné privilégium. Prvý rok trávila intenzívne so svojou mamičkou. Tieto mesiace trávi podstatne viac času v prítomnosti svojho tatina. Moja snaha o exaktnú vedu a presné vyjadrenia sú v jej malých rúčkach. No o to sú bližšie životu. Aspoň dúfam.
Nie je totiž nič zbytočnejšie ako argument vedca, že jeho slová bežný človek pochopiť nemôže. Preto som vždy obdivoval vedcov, ktorí vedeli svoje argumenty položiť do takých jednoduchých viet, že som im mohol porozumieť aj ja, ktorý som sa v tom-ktorom odbore nevyznal. V jednoduchosti je krása. Privilégium exaktných vied je práve v metodológii a v jej zvládnutí. Kompetencia vedca je v tejto oblasti jednoducho verifikovateľná. Aj produkt jeho vedeckého bádania je jednoducho overiteľný a testovateľný. Preverí ho experiment. Spoľahlivo. Musí to klapnúť. Ak to nefunguje, niekde sa stala chyba. Nasleduje nová skúška správnosti a jedného dňa to buď klapne alebo sa začne hľadať iné riešenie.
Ambícia teológie byť vedou je ako keby z iného sveta. Jej nevýhodou je od začiatku jej konfesionálny charakter. Jednotlivé cirkvi sa veľmi často snažia dokázať, že práve ten súbor pravidiel, ktorý má etiketu tej ich konfesie je do neba vedúcim manuálom šťastia. Návodom na použitie b.o.h.a. Toto a toto robte a dostanete sa do neba.
Spoľahlivá medicína na bolesti sveta leží pred vami. Musíte sa len raz za týždeň ukázať v kostole, vedieť sa spovedať, ovládať príslušnú rituálnu symboliku, vedieť správne spievať či recitovať. Podľa toho, ako sa ako kresťan a Slovák cítite, môžete, alebo by ste aspoň mali veriť, že v nebi nebudú Turci (to ak ste kresťanom a sympatizantom napr. KDS) ani Maďari (ak ste kresťanom a sympatizantom napr. SNS).
Podľa toho, ako sa vám podarilo narodiť a prísť ku krstu musíte, postupne uveriť, že v nebi nebudú lesby, homosexuáli, Američania, černosi či iné menšinové žánre. Samozrejme, že do neba sa tešia katolícki i nekatolícki biskupi a pápeži v dôchodkovom veku. Čiste teoreticky rátajú podľa vlastných preferencií azda s očistcom (zvlášť katolíci, ne-katolíci to už reformovali, oni v očistec už veriť nemusia...), určite však nie s tým najnižším poschodím Danteho interhotela. Ale to už je ich vec a prekvapenie, ktoré nás všetkých raz čaká. Ja určite budem prekvapený, ak sa s niektorými ľuďmi stretnem v jednom „onosvetskom" kupé. No dám si to vysvetliť. Nech to už bude na ceste hore alebo dole. Prekvapenie môže byť obojstranné, a tak to nechám otvorené.
Teológia ako veda sa preto podobne ako akákoľvek iná ideológia obmedzuje v duchu svojich obmedzení na potvrdzovanie vlastných tvrdení. V kvadratúre kruhu sa snaží zdôvodniť, prečo všetko musí ostať nemenné tak, ako to je. Na rozdiel od vedy, teológia nepozná odborníkov a neodborníkov. Má však dvorných ideológov a svojich nelojálnych heretikov. No až realita životnej praxe niekoľkých storočí prinúti nomenklatúrnych cirkevníkov pripustiť, že pravdou je na rozdiel od ich odvekých tvrdení pravý opak. Tak sa stredom vesmíru stalo slnko, stvorenie bolo zmierené s evolúciou a žena dostala šancu byť rovnocennou partnerkou mužovi. Tak sa v istej časti kresťanstva prestal používať smiešny plurál majestaticus a aj pápež na chvíľu odložil nosidlá či tiaru a vymenil ich za opancierovaný papamobil. Do Vatikánu sa však opäť vrátila v odievaní vlna renesančných pápežských klobúčikov a čiapočiek. Je to však len sprievodný znak neoprotireformačnej metodológie. Vatikánsko-katolícka cirkev ukazuje, že žiaden pokrok v myslení nie je nezvratný. Cirkev sa podľa vzoru ZSSR zmenšuje a postupne sa z polovice, stala tretina, štvrtina či aktuálne šestina. Ostatné časti koláča svetovej populácie Vatikán smelo prenecháva iným. Myslím si však, že nepreháňam ak napíšem, že zem sa už nikdy nestane kozmologickým stredom vesmíru a zemská os „nenavŕta" Svätopeterské námestie. I keď pravdepodobnosť, že pápeži tento svet ešte neraz rozveselia svojimi vyjadreniami, hraničí s istotou. Budem parafrázovať jednu beznádejnú podtatransko-dunajskú stranu: Vatikán bude kresťanský, alebo nebude.
Spoľahlivá medicína na bolesti sveta totiž neleží pred vami. Nestačí sa len raz za týždeň ukázať v kostole, vedieť sa spovedať, ovládať príslušnú rituálnu symboliku, vedieť správne spievať či recitovať. Pribaliť k tomu Augsburské či apoštolské vyznanie zabalené do papiera potlačeného iniciálkami WWJD či dogmami o neomylnosti prípadne skratkami ako Centessimus Annus, Humanae Vitae či Dominus Jesus. Ako bonus dostanú najlepší tajomstvo Nepoškvrneného počatia prípadne dar pochopiť dogmu o Neomylnosti. Nebude stačiť ani vysoký biely golierik a dlhá čierna či inofarebná sutana. Nie. Je to inak. Myslím si ja.
Ako som už spomenul, žijem momentálne v takej zvláštnej situácii. Moje knižnice sú odo mňa vzdialené niekoľko stoviek kilometrov. No aj keby som všetky svoje knihy mal vedľa seba v tejto chvíli, ani tak by som asi nemal veľa času na to, aby som spoľahlivo skontroloval všetky citáty či ich pôvodcov. Neviem preto, kde to presne Marx povedal, že náboženstvo je ópiom ľudstva. Mal pravdu. Akékoľvek náboženstvo otupuje zmysly.
Kresťanstvo však náboženstvom našťastie nie je. I keď niektoré jeho mutácie majú všetky jeho znaky. Mnohí kresťania sa však k svojmu bohu naozaj správajú tak, ako sa k svojim bohom správali iní ľudia v dejinách praktizujúci to ktoré náboženstvo. Jeho zakladateľ nebol ani kňazom, ani šamanom. Nebol dokonca ani pápežom ani biskupom. Bol to dokonca len tesár. Nedelil svet na veriacich a neveriacich. Rozprával sa s mýtnikmi a hriešnicami. Spoliehal sa na zdravý rozum. Modlitbu prežíval ako hlbokú reflexiu tajomstva svojho poslania pri jeho prameni. Z farizejských modlitebných remienkov si robil krutý posmech. Vraj vybielené hroby sú takíto zbožní pokrytci. Slová o pravde, ceste a živote myslel tak, ako ich hovoril. Bol bohom a človekom súčasne, aby ľudia konečne pochopili, že svet sa nedá deliť na svet božstiev a svet ľudskej krehkosti. Svet je len jeden v celej svojej pominuteľnosti. Jediná hranica je hranica medzi dobrom a zlom. Dobro sa nedá kúpiť, je možné ho len prežiť. Byť kresťanom asi znamená ísť po tejto ceste, aj keď nevedie do kostola. Skrátka, byť kresťanom nie je kostolové náboženstvo, ktoré utišuje výčitky nezrelého svedomia stále silnejšou dávkou intelektuálneho či emocionálneho „ohlupovadla".
Práve preto mladík z Nazaretu v chráme okrem iného spravil „bordel". Kresťanstvo, to je dnes životný štýl zrelého a osobne zodpovedného človeka. Po slovensky - "way of life". Požehnanie neprichádza ako zásluha. Podobne ako šťastie o ktorom hovorí či píše Kohelet. Tí ktorí ho hľadajú, ho málokedy nájdu. Je to len bonus a takpovediac vedľajší produkt pre tých, ktorí ho nehľadajú.
