Mediálna diskusia však určite ukázala, že okrem otázok spravodlivosti a nespravodlivosti v podmienkach právneho štátu išlo aj o otázku moci a bezmocnosti. Niektoré postrehy na strane rakúskej verejnosti hovorili aj o tom, že nástojčivý nárok bezmocnej rodiny prisťahovalcov ostať v Rakúsku ukázal ako sú rakúske prisťahovalecké zákony nástrojom mocných, ktorí sa takto bránia pred požiadavkami bezmocných.
Ďalšia agentúrna správa hovorí o tom, ako v uplynulých dňoch radikálna nacionalistická Švajčiarska ľudová strana (SVP) v nedeľných parlamentných voľbách jasne zvíťazila . I keď sa podľa komentátorov nič radikálne vo Švajčiarksu nezmení, predsa tieto voľby pútajú pozornosť širšej ako len švajčiarskej verejnosti. Kvôli vyhrotenej kampani, v ktorej dominovala otázka prisťahovalectva, sa voľby dostali na predné stránky svetovej tlače.
Na Slovensku sa minulý týždeň blysol a na tento neslávny európsky trend naskočil pán poslanec Palko, ktorý označil myšlienku európskych modrých kariet pre imigrantov za scestnú. Európa potrebuje zvýšiť pôrodnosť a tak riešiť svoje problémy s nedostatkom pracovných síl. Slovensku hrozí nebezpečenstvo prílevu moslimov, a preto sa tejto tendencii musí jednoznačne postaviť.
Paradoxne mainstreamová kresťanská denominácia uplynulú nedeľu uvažovala v dimenziách svetových misií o tom, ža evanjelium je univerzálnym posolstvom. Tretia októbrová nedeľa mala preto viac ako iné punc svetovosti a univerzálnosti. Kresťania uvažujú viac o tom, že sú súčasťou širšieho civilizačného kontextu. Nič nie je kresťanstvu cudzejšie ako kolektívna pýcha prázdneho nacionalizmu a izolacionizmu uväzneného do strachu o svoje a odporu voči všetkému cudziemu. Duchovná cirkev má ašpirovať na univerzálny rozmer, ktorý silou svojho posolstva a spoločenského nasmerovania ponúka každému človeku svetové spoločenstvo. Kresťan má preto v tomto zmysle ako člen tohto spoločenstva jedno poslanie, ktorého sa nikdy nesmie vzdať: Napriek všetkým národnostným a kultúrnym hraniciam a odlišnostiam a ponad ne sa snaží veriť v svojho neviditeľného a osobného Boha. Táto viera sa nikdy neunaví. Kresťan sa nesmie unaviť ponúkať a ohlasovať vieru a úctu voči neviditeľnému a večnému Bohu. Pripomína vždy znova a znova, že tento Boh má rád spravodlivosť a nie je mu cudzia ľudskosť a ľudská dôstojnosť.
Tieto výpovede nemajú len rituálny a sviatostný či úzko náboženský rozmer. Viera v Boha pretvára biblického človeka v jeho vnútri a zasahuje do jeho konkrétneho života. Aj do jeho politických postojov. Kresťania v tejto dôvere v Božiu spravodlivosť a právo spoluutvárajú hranice štátneho práva a takto ho majú poľudšťovať. Príbeh biblického človeka Abraháma, v ktorom vidia svoj archetyp židovstvo, kresťanstvo aj islam bol prvým úspešným príbehom svetového (e)(i)migranta. V egyptskom exile sa podľa biblických rozprávaní zrodil aj Boží ľud. Do Kanánu doputoval z Egypta aj biblický Izrael.
Malého chlapca Ježiša pred domácou zberbou v exile zachraňovali jeho rodičia Jozef a Mária. Apoštol Pavol ako exulant par excellence po rímskych provinciách až po samotný Rím hovoril o tom, ako v Ježišovi z Nazareta spoznal skutočný zámer Najvyššieho s týmto svetom.
Keď kniha Exodus (Ex 17, 8-13) hovorí o tom, ako Áron a Hur pri dobývaní Kanánu podopierali Mojžišove ruky aby Izraeliti predsa len nad Amalekitmi zvíťazili, nie je v tom nič iné ako veľké spojenie ľudského zápasu a viery v úspech a požehnanie dobrého snaženia. Boh otvára cestu tam, kde človek chce a má odvahu vybojovať zdanlivo stratený zápas. Áno, môže sa to niekedy nevydariť. Abrahám, biblický Boží ľud, Ježiš, apoštoli Peter i Pavol a iní ako slávni imigranti však ukazujú, že pravá univerzalita – po grécky katolicita – je otvorená všetkým. Kolektívny egoizmus a nacionalistický exkluzivizmus vedie len do slepej uličky. Rakúsky, švajčiarsky, slovenský, -ský... Otvorenosť pravde a novým výzvam či otázkam, ktoré si do našich kultúr v tvárach a mysliach prinášajú imigranti sú tým najspoľahlivejším stavebným materiálom na budovanie sveta, v ktorom má právo nájsť miesto každý človek.
