Ak sa pozrieme na právo slovenského občana posúdiť svojich verejných zástupcov či verejných či ústavných činiteľov, je to pomerne nebezpečné. Ak poviete o niekom z nich, že je to, čo robí, môžete stroskotať na na nich závislom nezávislom súdnictve. Budete platiť odškodné a nemajetkovú ujmu za niečo, čo ani nejestvuje. Napríklad, že ste človeku, ktorý vôbec nemá dobrú povesť spôsobili nemajetkovú ujmu na jeho dobrej povesti.
To všetko je možné len preto, lebo má okolo seba niekoľko desiatok či stoviek tisíc rovnako zmýšľajúcich spoluobčanov. Pri iných príležitostiach sa tí istí ľudia neboja s podporou týchto svojich spoločenských preferencíí pustiť agresívne do novinárov či občanov, ktorých si vážia ľudia na Slovensku aj za jeho hranicami. V mene kultúry, etiky, morálky a dobra národa. Slovenského. Dotieravý mikrofon zachytí, čo autor výroku nechcel publikovať. No z hojnosti srdca hovoria ústa.
Etika je v zásade vecou dlhoročnej tradície a dohody. Táto tradícia a z nej plynúca dohoda má svoje pravidlá. Etické pravidlá sú síce vecou zvykovej morálky, no nemenia sa zo dňa na deň. Európska civilizácia má okrem kresťanskej etiky v rodnom liste aj etiku judaizmu, antickej filozofie a rímskeho práva. Tieto mantinely sú dosť zrejmé. Preto je veľmi zvláštne ak sa niekto v jednej situácii domáha etického správania a v inej situácii sa inokedy deklarovanej etike a morálnemu rozmeru konania svojich komplicov vysmeje, či nechápavo krčí plecami.
Podobné garde sa však dá odpozorovať na najvyšších miestach posvätných autorít. Posledné dni minulého kalendárneho roka ukázali, že konflikt záujmov v cirkvi nejestvuje, lebo hierarchii vždy ide len o dobro cirkvi. Dobro národa stojí za to, aby bol uchránený pred nemravným filmom, no dobro toho istého národa už nestojí za to - ako ukazujú dni posledné, aby sa zo spoločného majetku bohumilej organizácie nestratilo na súkromnom náhlikovskom konte toľko peňazí, koľko si priemerný do zvončeka prispievajúci katolík na Slovensku nevie ani predstaviť. No ako už dobromyseľní diskutéri povedali, je to vnútorná záležitosť.
Noc dlhých nožov ukázala, že na Slovensku sa dá všetko. A bez následkov. S jedlom rastie chuť a tak sa v duchu všetko anticipujúcej prozreteľnosti odpustili všetky zločiny ešte predtým ako sa vyšetrili. Kde to nebolo možné, tam poslali pána Harabína. A ešte len pošlú.
Nie sme tu na to, aby sme ľudí súdili. Povie niekto. V duchu biblického rozlišovania dobra a zla je však dôležité vedieť posúdiť čo je správne a čo je nesprávne. Čo je dobré a čo je zlé. Čo je mravné a čo je nemravné. Len človek, ktorý to vie posúdiť na základe svojej výchovy, vzdelania, podľa svojich skúseností a zdravého úsudku, vie nájsť rovnováhu pri svojom rozhodovaní. Toto všetko ostáva ako hlboká pečať v jeho vnútri. Je to svedomie. To je vlastné ľuďom náboženským i ľuďom nábožensky nemuzikálnym. Uvažujúci človek hľadajúci aj duchovný rozmer svojho života má ambíciu žiť v prostredí, ktoré sa približuje tomu, čomu aj sám verí. Spoločnosť nesie v sebe pečať individuálnych postojov a ich nositeľov. Každý režim má svoje tváre. Naše. Ľudské.
Nie je všetko relatívne a dobre vieme, čo je OK, a čo OK nie je. Preto viem spoľahlivo povedať, že nie je dobre ak niekto klame, kradne, uráža či ponižuje iných a citlivé vnímanie svedomia človeka to vie aj spoľahlivo odhaliť, keď sa to deje. Nie je to súd, ktorým by som ho diskvalifikoval. Je to však potrebné pomenovanie nasledovaniahodnej alebo zavrhnutiahodnej veci či konania. Etické pravidlá na rozdiel od zákona nie je možné odhlasovať väčšinou jedného hlasu. Zákon ostane amorálny aj vtedy, keď si ho odhlasuje väčšina. Tezaurus poznania a ľudského vedomia však uchováva nasledovaniahodné postoje. Rovnako je potrebné vnímať aj zavrhnutiahodné konanie. Len tak sa vyvarujeme budúcich chýb.
Ak toto niekto odmieta, je to jeho rozhodnutie. Legitímne. Možno aj slobodné. V spoločnosti, kde sa už celkom nezakryte a cynicky presadzuje osobná i skupinová agresivita a arogancia mocných je to však potrebné pomenovať. Morálka a etika sú dôležité. Naše deti by mali vedieť, čo je dobré a čo dobré nie je. Bez ohľadu na to, či sa to deje na vládnej tlačovke alebo na biskupskom úrade. Ak sa nedá oprieť o úradné autority, je potrebné oprieť sa o autoritu pravdy samej. Aj za tú cenu, že tradičné autority padnú.
Kto ku komu chodil v tejto škole arogancie na doučovanie začína byť ťažko odhadnuteľné. Miera agresivity a vzájomnej spriahnutosti koaličnej trojice je však určite hodná povšimnutia. Je takpovediac neprehliadnuteľná. Ak jej požehnali v minulosti či v súčasnosti z Trnavy či z Nitry aj tamojšie cirkevné kniežatá, ukazuje sa, že to nebolo dielo náhody. Predsa však nie je celkom jasné, kto ku komu chodil do školy. Jedno je však isté - rozumeli si, rozumejú si a ešte si dlho rozumieť budú. Ich porozumenie je totiž vecou blízkosti ich charakterov. Priateľov si vyberáme sami. Alebo ako povedal klasik: Nemôže dobrý strom rodiť zlé ovocie a rovnako nemôže zlý strom priniesť dobré ovocie. Po ovocí ich poznáme. Poznáme...?
