Ako povedal Blaise Pascal - nie boh filozofov ale Boh Abrahám, Izáka a Jakuba zmenil tento svet. Nie je všetko o moci, konvenciách a zvykoch. Najvýbušnejšou tradíciou je tradícia, že Boha je potrebné hľadať a nájsť tam, kde ho nečakáte - v obetavom nasadení zdanlivo slabých, bezmocných, prenasledovaných jedincov. Práve tam sa rodí nové spoločenstvo. Táto tradícia je tradícia utláčaného Izraela, ktorý opúšťa Egypt aby našiel nový slobodnejší spôsob existencie. Ježiš ukazuje, že je to aj o tom, že človek aj spoločnosť môže na svoje vyslobodenie zabudnúť. Do tej miery, že môže toho, kto mu toto jeho poslanie pripomenie, zabiť. Keby sa tento príbeh niekedy v roku 30 neodohral, nemala by kresťanská civilizácia dnes o čom hovoriť, nemala by čo oslavovať. Zabudli by sme na to, na čo sa zabúdať nemá. Na tradíciu PRAVDY vtedy, keď sa to zdanlivo nevypláca či obetavého a nezištného nasadenia vtedy, keď každý hľadá len svoj vlastný prospech. V takýchto príbehoch je pocit spolupatričnosti zvlášť cenný. Ako asi chcel Ježiš, aby vyzerala jeho komunita, jeho spoločenstvo? Mal to byť palác uprostred mesta? Mali to byť nedotknuteľní šľachtici obklopení svojim poddanými? Mal to byť neorganizovaný dav charizmatikov alebo skvele organizovaný intelektuálny krúžok? Mal to byť sociálny ústav? Politické hnutie? Štát? Vláda?
Kresťanská Veľká noc
Kresťanstvo sa zrodilo v Jeruzaleme práve vtedy, keď ľudia prišli na to, že tento Ježišov príbeh o ňom musí prežiť tisícročia. Lebo tam sa to začalo aj skončilo. Pri vstupe do Jeruzalema pred poslednou Ježišovou židovskou veľkou nocou zazneli oslavné ovácie. V Jeruzaleme zaznelo aj mocné a odsudzujúce volanie po jeho vražde. Veľkonočný príbeh nie je príbehom ako mnohé iné. Je to jeden jediný príbeh, pre ktorý sa skutočne oplatí uvažovať o tom, či život ešte má cenu alebo sa ho môžeme pokojne a s nádejou na nové pochopenie vecí na chvíľu vzdať. Vtedy, keď nám väčšina posúva svoje pohodlné názory, konvencie, predsudky. Práve vtedy sa namiesto rituálnej pohanskej šibačky možno zastaviť a pozrieť sa jeho pravde do očí. Tento čas, priestor i tento kúsok sveta patrí vlastne len JEMU. Či už tomu veríme alebo neveríme. A keď sa nám tu niečo nepáči, je na nás, aby sa to zmenilo na jeho obraz. Individualizmus je v kurze. Ľudia majú radi anonymitu davu. Verejne vyjadrený názor sa dnes stáva devízou. Nič nespraviť a nechcieť nikam patriť, znamená patriť práve k tomu najväčšiemu davu.
Ostatným prajem požehnané veľkonočné chvíle.
Text: euroDOMINO 12/2008 (krátené)
