O čom som kedysi veľmi neuvažoval
Predstava povolania je stvárňovaná predovšetkým kontaktom s jeho nositeľmi a konfrontácia vlastných ideálov s ich stelesnením v osobe katolíckeho kňaza je a ostane vždy základnou motiváciou človeka pri posudzovaní pre a proti vo chvíli voľby.
Preformátovanie osobnosti alebo ako sa rodí perla.... Patriarchálny autoritatívny model katolíckeho kňaza žijúceho istým životným štandardom a so sprievodnými opciami ako je poslušnosť voči cirkevnej hierarchii, deklaratívne zrieknutie sa osobného majetku a jeho zveľaďovania a života bez osobného manželského zväzku sú základnými posolstvami, s ktorými je konfrontovaný mladý záujemca o kňazské povolanie.
Osobná charizma a mlynček a la Pink Floyd...
Toto je model, ktorý je zvyčajne predstavovaný tými skupinami v katolíckej cirkvi, ktoré hovoria o kňazskom stave. Táto definícia nevidí jednotlivca ako základný a určujúci moment jeho životnej voľby. Jednotlivec sa počas celého obdobia výchovy a štúdia stáva predmetom formácie v duchu inštitúcie, v ktorej má zaujať miesto, ktoré z neho urobí profesionála. Zabezpečí si tým prístup k úradnému a profesionálnemu postupu, ktorý z neho spraví subjekt i objekt vnútorného poriadku uzavretého systému. Dôveryhodnosť systému je podložená podľa úradnej propagandy v jeho dvojtisícročnej tradícii.
Tradition, tradition, tradition...
Tradícia je vnímaná zvonku systému ako záruka legitimity pôsobenia systému v rámci systému otvorenej spoločnosti. Spory o investitúru boli vyriešené oklieštením moci kléru v oblasti svetskej politiky, postupným okliešťovaním právomocí pápežského štátu a následne na rôznych rovinách a podľa rôznych modelov oddelením cirkevnej a štátnej moci. Cirkev takto ostala mimo štátneho usporiadania a stala sa v istom zmysle záujmovým združením. Toto záujmové združenie sa však vo svojej podstate riadi podobnými princípmi ako iné záujmové združenia občanov. Naozaj?
(to be continued...)
