Trinásteho marca 2013 som stála spolu so zástupmi na námestí Svätého Petra očakávajúc aby som sa zúčastnila dejinnej udalosti. Bolo to veľmi náročné byť cynická uprostred nadšeného davu, avšak priznám sa, že som bola nervózna a ustarostená, keď sme čakali na prečítanie „mena“. Keď bol ohlásený Jorge Mario Bergoglio, zvuk bol skreslený a mnohí z nás len počuli meno Francesco. Vplazil sa do mňa pocit znechutenia a snažila som sa stráviť zvolenie ďalšieho európskeho pápeža. Potom si zástup pomaly uvedomil, kto je nový pápež a začal kričať od radosti oslavujúc latinsko-americkú cirkev.
Ten istý skepticizmus ma sprevádzal počas niekoľkých posledných mesiacov. Ako kubánska Američanka, ktorá sa vo svojom výskume zameriava na latinsko-americký a Latino katolicizmus, som pociťovala obrovskú osobnú a profesionálnu radosť z voľby nášho prvého latinsko-amerického pápeža. Aj tak však keď som vnímala mnohé gestá pokory pápeža Františka, nemohla som si pomôcť a chcela som viac. Tieto momenty boli dôležité, ale ja, podobne ako niektorí ďalší, sme chceli zmenu. Nečakala som dlho. Vo svojom interview, publikovanom v auguste František odhalil, že tieto momenty osobnej transformácie idú ruka v ruke s volaním po širšej spoločenskej transformácii cirkvi ako celku.
Veľa konštatovaní z tohto interview bolo pre mňa výnimočných. Keď František oživil obraz „Božieho ľudu“ v jeho chápaní cirkvi, pripomenul nám vzájomnú prepojenosť ľudstva. Posvätno nepostretneme izolovane len tak samo, ale uprostred komunity a Boh sa s nami stretáva prostredníctvom participácie v tejto komunite. Táto komunita zahŕňa laikov rôznych vekových kategórií, od mládeže s ktorou sa stretol v Brazílii až po starých ľudí akoabuelaRosa. Tento obraz sa spája s jeho odmietnutím obrazu cirkvi ako malej kaplnky, do ktorej sa zmestí len zopár najlepších. Pretože cirkev nie je len pre elitu, hierarchiu či dokonca len pre pápeža. Cirkev musí vstupovať do dialógu s Božím ľudom. Všetci sú rovnako pozvaní, nielen teologickí experti a klérus.
František nielen odmieta elitársku cirkev. Odmieta aj zredukovanie katolicizmu na horúce morálne témy. Nechce zredukovať cirkev na diskusie o potrate, sobáše gayov, antikoncepciu a homosexualitu. V jeho komentároch rozlišuje medzi dogmatickým a morálnym učením a pripomína nám, že nemajú tú istú dôležitosť.
Možno je to vplyv mojej predchádzajúcej práce na tému náboženstva a rodových otázok, alebo fakt, že som nikdy nečakala, že sa dožijem niečoho takého, že budem čítať o tom, že pápež vysloví slovo machizmus, ale jeho poznámky o „ženskom machizme“ sú jeho najprovokatívnejšími vyjadreniami. František odmieta ženský machizmus založený na základnom pohľade na mužov a ženy. Machizmusje španielske slovo, ktoré sa používa na popis na zvláštny truh sexizmu v Latino a v latinsko-americkej komunite. Je to často prekladané nesprávne ako „macho“ alebo „mužný.“ Toto je však iný prípad. Aj keď má svoj historický pôvod niekde tam, kde má evokovať rytierskosť a galantnosť, v dnešnej španielčine sa najčastejšie používa v spojení s patriarchálnymi štruktúrami života v Latinskej Amerike.
Evokovaním slova machismo, František zaujíma nielen kritický postoj voči spoločenskej hierarchii. Rovnako nám pripomína svoje latinsko-americké korene. Odmieta túto patriarchálne, tzv. esencialistické porozumenie žien, ktoré limituje ich plnú ľudskosť a rovnako aj plnú ľudskosť mužov a redukuje ich len na rodové stereotypy. František nerobí len zhovievavý krok smerom k zástupu prostých, pastoračných a akademicky aktívnych žien, ktoré po celé desaťročia prosíkali cirkev, aby bola otvorenejšia téme väčšej autority žien v cirkvi. Odmietnutie machizmu je odmietnutím patriarchátu a jeho obmedzenej konštrukcie ženského hlasu a autority. František nás pozýva k hlbšiemu dialógu o autorite žien založenej na teológii žien. Z toho vyplýva, že to zrejme povedie k nájdeniu miesta pre ženy v pozíciách s vyššou autoritou.
Počula som celý chór skeptických hlasov – niektoré v mojej hlave, pripúšťam – ktoré hovoria, že dokonca ani toto nestačí. Niektorí argumentujú, že František nehovorí nič zásadne nové. Ide len tou cestou, ktorá je súčasťou tradície. Posun je len v dôraze. Iní poukazujú zasa na to, že to nie je dosť, po všetkom tom, ako boli ženy v rímskokatolíckej cirkvi marginalizované počas storočí. Toto nie je žiadna revolúcia. A predsa je. František nás pozýva, aby sme vstúpili do dialógu a aby sme do neho vstúpili pokorne. Keď opisuje seba ako hriešnika na začiatku svojho rozhovoru, pripomína nám všetkým, že aj my sme hriešnici.
Diskutovala som o pápežovom interview raz v noci s niekoľkými priateľmi zvlášť vo svetle mojich vlastných teologických pohľadov. Opýtala som sa: „Čo má robiť katolícka feministická teologička, keď súhlasí s pápežom v jeho pohľade na rodovú otázku?“
Dostala som celú škálu odpovedí a čo sa týka tónu boli veľmi vtipné. Avšak teraz odložme všetky žarty bokom a to čo mi ostalo bola nádej. Môžem dúfať, že toto je nové svitanie v dejinách cirkvi. Svitanie, v rámci ktorého sme všetci pozvaní k spoločnému dialógu. Je to konverzácia medzi teológmi, laikmi, biskupmi, pápežom, abuelas a mládežou, pretože my všetci sme Božím ľudom.
Michelle A. Gonzalez | 26. september 2013 , Michelle A. Gonzalez je profesorkou náboženských štúdií na Univerzite v Miami
