Problém nevidím v tom, žeby nebolo možné vytvoriť mechanizmy, ktorými by sme mohli z nefunkčného systému-nesystému spraviť systém funkčný. Problém je zrejme niekde inde. Klerikálny systém je založený na zvláštnom pôsobení síl, ktorých tajomstvo je rezervované len pre vyvolených oddelencov, z gréčtiny klérus . Táto zvláštnou aurou ozdobená kasta je takmer nedotknuteľná. Čomu vlastne kresťanský klérus za túto auru vďačí, nevie nikto racionálne popísať. Samozrejmosť s akou sa na tento jav väčšinová spoločnosť díva, je však len zdanlivo samozrejmosťou. Moderná sociológia a psychológia však môžu potvrdiť, že vnútorné pravidlá, ktorými je klérus rímskokatolíckej cirkvi viazaný sú maximálne represívne a manipulatívne. Významnú úlohu vo vnútornej organizácii systému má inštitucionálne podchytené regulovanie osobnej slobody jednotlivca – klerika, ktorého osobnostná profilácia prechádza rôznym vývojom. Klerik v rímskokatolíckej cirkvi je cez tzv. sľuby poslušnosti, chudoby a čistoty plne závislý od systému, ktorého sa stal súčasťou. Jeho vôľa, ľudské väzby i schopnosť nezávislej existencie sú v plnej moci jeho predstavených. Tento osobný sľub je ľudského hľadiska jednostranný. Často sa zdôrazňuje metaforická paralela manželstva klerika s cirkevnou štruktúrou, v praktickom živote je však klerik odkázaný sám na seba a štruktúra mu ponúka pod podmienkou lojality skôr inštitucionálne zázemie ako naplnenie citového a osobného charakteru. Porušenie sľubu je vnímané ako vážne cirkevnoprávne zlyhanie s dôslednou následnou represiou, ktorá je limitovaná len obmedzenou mocou rímskokatolíckej cirkvi v občianskej spoločnosti. Odpadlíci nehoria na hraniciach ako pred storočiami, avšak marginalizácia a odmietnutie neposlušných je jej v mnohom podobná ak nie ešte zdrvujúcejšia.
Hviezda, kde sa podľa tradície Boh dotkol zeme ako človek
Aura nedotknuteľnosti pochádza z pohanskej predstavy sveta rozdeleného na svet smrteľných ľudí a svet nesmrteľných bohov. Toto však radoví veriaci po 2000 rokoch selektívnej interpretácie dejín kresťanstva nevedia. Dvorní teológovia vytvorili účelovú analógiu, ktorá posunula do úlohy pohanských kňazov, ktorí sprostredkúvali svojimi rituálmi kontakt medzi týmito dvoma svetmi novú, práve sa formujúcu skupinu kresťanských správcov spoločenstiev veriacich tzv. starších. Rada starších mala v Starej zmluve nezastupiteľnú úlohu. Boli akýmisi mudrcmi či think tankmi starozmluvnej spoločnosti.
Stará zmluva poznala dynastické kňazstvo - Western Wall pamätník ritualizmu
Starší - prezbyter (gr.) si vyslúžil svoje postavenie na rozdiel od dynastického levitického či Áronovského pôvodu svojou životnou skúsenosťou a mravnou integritou, ktorá ho v komunite posunula medzi morálne autority a intelektuálnu elitu. Z týchto prezbyterov (tento starozmluvný pojem používa pre správcov kresťanských obcí Nový Zákon) sa stali najskôr per analogiam, neskôr per definitionem kňazi. Božstvo rímskych cisárov a ich titul pontifex maximus sa nestal v 5. storočí pápežským titulom náhodou. Divinizácia úradu svetskej moci a jeho spojenie s mocou duchovnou mu dodala punc večnosti a zabezpečovala vysokú mieru sociálnej stability.
(to be continued)
