Téma do akej miery sa náboženstvo a politická prax spájajú má niekoľko storočí. Makabejské vojny opísané v časti Starého zákona nazývanom aj deuterokanonické sú asi najstaršou odpoveďou na to, prečo monoteizmus má vo svojom rodnom liste od počiatku aj politické ambície. Pohanský kráľ nútil nábožných bratov robiť niečo, čo im ich viera a presvedčenie nedovoľovali. Skončilo to vzburou a sviatok Chanukkah, ktorý židovstvo dodnes slávi súvisí práve s týmto gestom odporu a mučeníckou smrťou Makabejcov. Ambície zradcov ochotných spolupracovať s pohanmi boli načas naplnené, Pán - rozumej Najvyšší - svojich ochránil. Jeruzalemský chrám prestal v roku 70 AD existovať a miesto židovského kultu odvtedy nejestvuje. Synagogálna bohoslužba nemá obetný charakter. Rôzne vetvy judaizmu majú k obnove chrámovej bohoslužby rôzne názory. Určujúcim smerom judaizmu je podľa počtu pravdepodobne ortodoxný smer, no pre vonkajšieho pozorovateľa nie je jednoduché sa v dnešnom rozložení síl svetového židovstva zorientovať.
Ježiš mal počas svojej verejnej činnosti podobne do činenia s autoritami náboženských vetiev judaizmu no aj so samotnými rímskymi okupačnými silami. Len spolupráca veľrady a rímskeho prefekta ho spoľahlivo dostala mimo hry - na kríž. Príbeh zmŕtvychvstania už nie je pre všetkých argumentom na to, aby sa týmto príbehom seriózne zaoberali. Je to otázka prvokrestanskej tradície a osobnej viery. Apoštol Pavol však hovorí, že keby Kristus nevstal zmŕtvych, tak by sa veru kázať ani neunúval. Takto sa spoločenská realita začínala meniť na pozadí príbehu Nazaretského (či betlehemského...) rodáka Ježiša. Kresťania vidia v Ježišovej smrti jeho obetu a zhromaždenia počas ktorých slávia bohoslužby majú spomienkový charakter sprítomnenia Ježišovej obety. Teológovia vedú spory o niektoré pre jednotlivé denominácie dôležité spôsoby chápania omší, zhromaždení, Večere Pánovej či iných foriem eucharistickej slávnosti. Určujúcim a najcentralizovanejším smerom kresťanstva je rímsky katolicizmus. Jeho doktrinálna jasnosť a kompaktnosť má neprehliadnuteľného hovorcu v pápežovi. Prevahu v južnej Amerike však nadobúdajú nekatolícke kresťanské denominácie. V Afrike sa to líši od krajiny ku krajine. Časy, kedy rímski katolíci a ich králi spolu s pápežom neohrozene vládli nad kolóniami sú nenávratne preč. Je kresťanstvo náboženstvo ako každé iné, alebo je to v duchu Bonhoefferovho pohľadu skôr životný štýl a praktický hodnotový postoj? Odpovedí je viac. Kresťanské cirkvi sa svojej výnimočnosti a monopolu na spásu vzdať zatiaľ nechcú.
Mohamedove ambície na cestách medzi Mekkou a Medinou nabrali podobne konkrétne rozmery a kalifáty a ich rôzne tradície nezmazateľne poznačili dejiny, kultúru, politiku i etické štandardy Blízkeho východu. Islam zjednodušil náboženskú prax a zbožný moslim je viac zaujatý praktickými naplnením predpisu jeden krát za život putovať, postiť sa počas ramadánu, dávať almužnu chudobným a vyznávať, že Alah je jediný. Toto mu pripomínajú pravidelné kázne duchovných. Dve hlavné vetvy sunitskeho s šítskeho islamu sú pomerne decentralizované a hovoriť o koordinovanom postupe islámskeho sveta v etických či politických otázkach je takmer nemožné. Západoeurópske moslimské komunity sa veľmi líšia od talibanskej interpretácie Koránu. Tá k štyrom pilierom islamu pridáva ešte aj džihad a veľa drobných praktických predpisov komplikujúcih život hlavne ženám.
Jeden svet a monoteizmus v praxi...
Monoteizmus má však silnú ambíciu prepojiť osobný a verejný život svojich stúpencov. Preto je pre náboženských lídrov veľmi želateľné prepojiť náboženskú a spoločenskú verejnú rovinu fungovania jednotlivcov. Zosúladenie spoločenskej legislatívy s náboženskými predpismi sa v tomto smere javí ako najschodnejšia cesta. Tomuto pokušeniu čelí jeruzalemský ortodoxný rabinát, kresťanskí lídri či moslimskí politici. Moderná sekulárna spoločnosť má s týmto riešením problém. Parlamentná demokracia v jej liberálnom vydaní sa vybrala cestou oddelenia legislatívnej, exekutívnej a súdnej moci a ich nezávislej kontroly. Náboženstvo sa tak stalo v zásade súkromnou záležitosťou jednotlivcov. Je spoločensky záväzné len pre členov komunity tých, ktorí veria rovnako a navzájom sa poznajú. Pri dnešnej geografickej a spoločenskej mobilite sa práve veľké náboženské komunity stretávajú s doteraz nepoznanou mierou anonymity členov komunity. Rozmer spoločenstva, kde každý každého pozná a navzájom sa podporuje sa dnes z veľkých kresťanských komunít takmer vytratil. Náboženstvo tak plní skôr spoločensko-kultúrnu ako osobnostno-duchovnú funkciu. Tieto dve dimenzie sa nevylučujú, no v praktickom živote majú svoje konkrétne vyjadrenia a formy ako sa prejavujú v spoločenskom živote.
Čím náboženskejší tým politickejší?
Preto sa spoločnosti, kde sú silné „spomienky" na náboženské tradície viac zaoberajú úlohou náboženstva a náboženských komunít vo verejnom živote. Súvisí to s organizáciou verejného života, sociálneho systému, školskej legislatívy, zdravotníckej starostlivosti a s ňou spojenou legislatívou, rodinnej politiky, mierou korupcie, klientelizmu či spoločenskej tolerancie či netolerancie k spoločenským tabu. Táto organizácia verejného života priamo zasahuje do priorít pri skladaní parlamentov, vlád, súdov, kontrolných orgánov či iných verejných inštitúcií. Navonok sa tieto oblasti manifestujú vo vzťahu spoločnosti na praktickej i legislatívnej úrovni k migrácii, cudzincom, rodinnej a sexuálnej morálke (rozvod, polygamia, monogamia, prostitúcia, nevera), bioetickým témam ako sú potraty, eutanázia či výskum kmeňových buniek.
Preto ak sa veriaci človek duchovne zadefinuje a podľa toho aj žije, musí sa to dotknúť jeho verejného spôsobu angažovanosti. Dokonca aj tzv. formálni veriaci majú ambíciu v spoločnosti navonok prezentovať spoločensky a nábožensky väčšinovo zadefinované vzorce správania. Preto vidíme verejných činiteľov v prvých laviciach na náboženských obradoch či na recepciách u náboženských lídrov. Len toto im zabezpečuje v iných oblastiach možnosť uplatnenia, vstupu do spoločenského života na tej úrovni, kde sa hrá okrem moci aj o úctu a spoločenské prijatie. V tejto atmosfére primárne nie je dôležité byť dobrým človekom - každý má predsa chyby a nedostatky. Dôležité je v duchu Machiavelliho „cieľ posväcuje prostriedky" budiť dojem dobrého človeka. Túto tendenciu pozorujeme rovnako v kresťanskom, moslimskom aj židovskom prostredí. Samostatní jednotlivci, ktorí si pravidlá vysvetľujú príliš po svojom a vyčleňujú sa zo stredného prúdu sa musia osvedčiť a vybojovať svoj zápas s okolím. Ukazujú sa neskôr v závislosti od uhla pohľadu ako svätci alebo heretici.
Občianska spoločnosť ako exil pred náboženským fanatizmom...?
Kto stojí vážne pred Najvyšším s vážnym záujmom reflektovať život, jeho zmysel či smerovanie, nevyhnutne začína ovplyvňovať aj verejný priestor. Buď to robí silou svojho presvedčenia a príkladu, alebo si na to začne vytvárať charitatívne, mimovládne, politické či polovojenské organizácie. Tradičné štruktúry dnes nielen v rámci kresťanstva prežívajú krízu. Pramení z túžby ľudí po transcendentne a súčasnom odmietaní cirkví a náboženských spoločností, ktoré si na „tieto veci" uzurpujú monopol. Kríza je však vždy aj príležitosťou. Jednak pre nových hráčov na „trhu duchovna" ale aj pre etablované monopoly. Tak ako doteraz to už okrem krajín bývalého tretieho sveta nejde. Mágia rituálov je pre dnešného človeka spojená skôr s folklórom ako s hodnotovými postojmi užitočnými v praktickom živote. V nedeľu sa ide do kostola a v pondelok začína reálny život. Viera je pre rodinu, v biznise vládnu zákony džungle. Ježiš áno, cirkev nie. To je len niekoľko pre kresťanov - aj tých slovenských - bežných sloganov. Sme katolíci, no nie sme fanatici.
Občianska spoločnosť, kde cirkev stratila určujúci legislatívny vplyv je pre takéto „zriedené" kresťanstvo príjemným „exilom". V supermarkete kresťanských ideí si každý vezme len to, čo sa mu na víkendovú party momentálne hodi. Sociológovia aj náboženskí fundamentalisti zhodne prichádzajú na to, že kresťanov, akých by chceli mať cirkevní úradníci - dôsledne praktizujúcich cirkevné normy od A po Z - je oveľa menej ako tých, ktorí sa ku kresťanstvu hlásia pri sčítaní ľudu či pri daňových asignáciách. Táto konkrétnosť životnej praxe zvádza ku krajným riešeniam. Tie na jednej strane zatracujú náboženstá ako niečo tmárske a prekonané. Na druhej strane zvádza k fundamentalizmu, ktorý vedie do slepej uličky neustálej konfrontácie a v neposlednom rade aj k násilnym konfliktom. "Treťou cestou" by mohlo byť zodpovedné a zrelé hodnotové nasmerovanie tých, ktorí svojmu presvedčeniu majú odvahu dať aj etiketu časovo primeranej reflexie vlastnej viery a toho, čo z toho pre nich a spoločnosť môže vyplývať. Samozrejme takýto "produkt" môže vstúpiť na trh ideí len ako ponuka v supermarkete bez nároku na výlučnosť. Takáto ponuka bude však z dlhodobej perspektívy atraktívnejšia a bude mať väčšiu nádej na transformáciu hodnotovej orientácie spoločnosti.
