V nádeji, že svet neuvidí túto drastickú scénu Irán uzavrel prístup na webové stránky sociálnych sietí ako Facebook a YouTube pre viac ako 23 miliónov ich iránskych používateľov. Ani najprísnejšia cenzúra však nemohla zabrániť tomu, aby sa hrozné obrazy nedostali do sveta. Po tom, čo sa jedna amatérska nahrávka dostala k autorovým priateľom, ktorí boli schopní obísť cenzorov, sa státisíce divákov na YouTube, Facebook-u a CNN stali svedkami Nedinej smrti. Prezident Obama označil video za „heartbreaking". Video inšpirovalo piesne, poéziu ako aj vytvorenie webstránky nazvanej Nedanet, kde hackeri ponúkajú Iránčanom spôsoby na prekonanie online cenzúry fundamentalistov.
Video ukazuje podľa Washington Post úžasnú silu obrazu. Viac ako sto postingov krvavej smrti mladej ženy, ktorá rada spievala na sociálnej sieti Twitter udrelo na citlivú strunu. Tvárou v tvár masívnej Iránskej cenzúre sa menej ako minútu dlhé video z mobilného telefónu stalo pôsobivým symbolom pre tisíce žien a mužov, ktorí riskujú svoje životy kvôli právu na to, aby ich svet počul.
Táto krátka reflexia Washington Post vo mne vyvolala asociáciu o tom, aké dlhé musí byť slovenské video o tom, ako Slota hovorí s nenávisťou o Maďaroch, Harabín soptí proti Špeciálnemu súdu či Lipšicovi, Fico proti Dzurindovi, Palko proti liberálom, Csaky proti Bugárovi, Dzurinda selektívne sofistikovane proti aktuálnej najvyššej vlne. Dokedy nebudú stačiť priame prenosy z parlamentu a komentáre vnímavých ľudí a pozorovateľov na to, aby sa zobudila slovenská verejnosť?
Zdá sa, že Slovensko čaká na živú palachovskú pochodeň. Tá remiášovská nestačila. Máme sa asi príliš dobre na to, aby sme obetovali to, že sa jasne postavíme ako spoločnosť na stranu nedokonalej slušnosti. Alibisticky budeme hovoriť, že všetci verejní činitelia sú rovnakí. Tak si ospravedlníme vlastnú pasivitu a posunieme sa potichu na stranu páchateľov neprávostí v nádeji, že na nás nikdy nepríde. Nezastávam sa prešľapov tých „mojich" bývalých. Môj hlas v minulých voľbách práve preto nedostali. Je nevyhnutné, aby sa dopracovali k zásadnej reflexii. Ukazuje sa totiž, že spoločenstvo moci držia pokope silnejšie putá, ako spoločenstvo slušných ľudí. Zlo je zdá sa superorganizované. Slušní ľudia musia pripustiť, že nie sú dokonalí. No to im nebráni v tom, aby sa stali organizovanejšími. Proti organizovanému zločinu môže mať šancu na úspech len organizované dobro.
Slovenské video či priamy prenos o tom, ako odumiera dobro vo verejnom živote je zatiaľ prístupné bez cenzúry. Slušní ľudia si zrejme už nemôžu dovoliť nič nerobiť. Edmund Burke aj dvadsaťročná ponovembrová skúsenosť v našej Krajinke sú toho jasným dôkazom. Nečakajme kým umrie slovenská Neda. Odpúšťanie tzv. otcovi vlasti, či citlivé zaobchádzanie s národnými aj socialistickými populistami nás môže vyjsť draho. Zlo sa nevie zmieriť s tým, že nedominuje. Ak dostane trochu priestoru, preberá sa k „ničivému" životu. Sympatizanti a nositelia étosu víťazstva pravdy a lásky nad lžou a nenávisťou sa nemôžu zmieriť so spoločenskou akceptovateľnosťou zla. Ani keď momentálne jeho nositelia vyhrávajú na nulu.
Zdá sa, že nastal čas aby hypermoralizmus dokonalých nahradila zmysluplná spolupráca tých, ktorí vedia, že sú slovenskej spoločnosti na základe dôvery, ktorú do nich mnohí kedysi vkladali, ešte stále dlžní. Napríklad tak, že rozhodujúce percento populácie nebude na rozpakoch pri posudzovaní toho, kto je h.a.j.z.e.l. a kto patrí do basy.
Na začiatok by stačilo, ak by občania v rozhodujúcej miere a s určitosťou pochopili, kto nepatrí do parlamentu ani do verejných funkcií. No je možné aj to, že priemerný slovenský občan sa citlivosťou na verejné prešľapy svojich mocných podobá sfanatizovanej iránskej väčšine, ktorú nič nepresvedčí.
