Zdravému rozumu bežného človeka sa to zaiste nie celkom darí dať v hlave dohromady. Nie je predsa jedno kto ma operuje, súdi či zastupuje ako právny zástupca pred súdom. Nie je jedno, kto je vodičom môjho autobusu a zdá sa že aj napriek rôznym konšpiračným teóriám nie je jedno ani to, kto spravuje štáty a jeho inštitúcie. Minimálne z toho ako sa tí hore neustále o tú "službu ľudu" snažia a akej (ne)popularite sa tešia. Normálny človek vie rozoznať fušera od odborníka. Minimálne si to ľudia medzi sebou povedia a podľa toho sa aj zariadia.
Krátko pred vianocami mi volal zdesene jeden známy, že sa dopočul, že polnočnú bohoslužbu, z ktorej bude priamy prenos bude viesť J.E. arcibiskup Ján Sokol. Upokojil som ho s tým, že pán arcibiskup pekne spieva, a preto to bude určite pekné predstavenie. Po prenose sa niekoľko ľudí, ktorých som stretol čudovalo, ako to je možné a vraj či katolíci naozaj nemajú koho okrem zmieneného "lídra" do priameho prenosu top bohoslužby sviatočného večera ponúknuť. Mojou logickou odpoveďou bolo, že zrejme nemajú.
Pár dní na to, na prelome rokov prebehla médiami správa o prevode akéhosi cirkevného majetku na akúsi fundáciu. Pri prevode bolo zaujímavé, že osoba darcu a obdarovaného boli totožné. Cirkevné kruhy v Trnave sa nechali počuť, že všetko je v poriadku. Prečo by sme im neverili. Dokumenty, podľa ktorých fundácia funguje médiá nepriniesli a pán arcibiskup by predsa neklamal. "Vyzerá to čudne, ale z hľadiska práva je to v poriadku, lebo ide o dve právnické osoby. Bolo by však lepšie, ak by boli podpísané na zmluve dve iné osoby,“ konštatoval šéf Ústavu práva Slovenskej akadémie vied Jozef Vozár. Takže všetko je v poriadku a nič sa nedeje.
Na novoročnom stretnutí pred rokom si cirkev a štát rozdelili rodičovské povinnosti. Otec štát a matka cirkev sa starajú o svoje deti, ktoré by podľa mojej skromnej mienky prijali tu a tam úlohy sirôt, len aby sa za svojich nanútených rodičov nemuseli hanbiť. Príležitostné stretnutia, kde sa ústretovosť otca štátu voči matke cirkvi naozaj nedá prehliadnuť sa množia. Má to svoje obojstranné výhody a v konečnom dôsledku z toho majú všetci osoh. Všetci znamená - otec aj matka. Zaujímavé by bolo vedieť, čo si o tom všetkom myslia sympatizanti obidvoch strán. Účel svätí prostriedky či "Realpolitik".
Tohto roku sme sa opäť posunuli smerom k cézaropapistickému modelu fungovania štátu a cirkevných lídrov. O potrebe udržať si priazeň a prítomnosť mladých ľudí na Slovensku hovorili na novoročnom stretnutí tí, ktorí zo svojich radov mladých ľudí spoľahlivo odpudzujú. Nebolo by rozumné rozhádzať si to s cirkvami, ktoré stále ponúkajú pomerne veľký rybník a elektorát, v ktorom sa dá všeličo uloviť. No a napriek kadejakým fundáciám či nadáciám Svätého XY a ich dvojjediným štatutárom je predsa aj pre excelencie lepšie sedieť pri stole s mocnými ako žobrať pri dverách spolu s Pravdou a tými, čo sa za nich 25. marca 1988 nechali striekať studenou vodou. Na upokojenie vlastného svedomia sa použije opäť už tragikomický návrat k demografickým témam ozdobeným hromžením na nedeľný predaj v supermarketoch, eutanáziu, potraty či plačom nad partnerským životom mimo cirkevných noriem. A to len tak jedným dychom po stretnutí so spoluarchitektom toho najhoršieho, čo ponovembrový vývoj na Slovensko priniesol a teraz to v kombinéze automobilového pretekára opäť kriesi.
Kto a čo drží túto mocenskú svorku od Tatier až k Dunaju pohromade? LenOn či Doktor, Svätopluk či Špirituál, tendre či fundácie, pestrá minulosť v Pacem in Terris či iné maslá či masielka na tej či onej hlave, s ktorými neslobodno vyjsť na slnko? Však je to jedno. Kto má moc, ten má moc. Ja si myslím, že to jedno nie je.
Priemerne informovaný a uvažovaniu naklonený občan, ktorý počas vianoc uvažoval o ich zmysle a hľadal v starej Knihe kníh state o sčítaní ľudu v čase, keď bol Kvirinius miestodržiteľom v Sýrii má jeden problém. Ako veriť pri takýchto šarádach v priamom prenose a vážnych výrazoch tváre úprimne sa tváriacich slovách tým, ktorí podpisujú papieriky spolupráce, verejne i skryte podporujú fašistov, podnecujú nenávisť voči iným a kryjú vlastné intrigy a účelové spojenectvá s tými, s ktorými sa nepatrí ani ukazovať na verejnosti...?
Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Kto má uši počuje, kto má oči vidí. Určite nie je jedno, kto nás operuje, kto nás súdi či zastupuje pred súdom. Nie je jedno, kto je vodičom nášho autobusu. Hľadáme kompetentných. Je jednoducho potrebné prestať sa báť a povedať, že cisár je nahý. Morálna autorita ani odbornosť nepadajú "zhora" s funkciou. Asi sa postupne treba naučiť žiť v pravde bez strachu pred posvätnými rúchami štátnych a cirkevných funkcionárov, ktorí sa tak seriózne tvária do kamery, aby sa následne svojimi "privatizáciami" a "prevodmi" vysmiali všetkým svojim dobromyseľným voličom a ovečkám. Nie je to jednoduché, no je to možné. Pravda a láska môže zvíťaziť na lžou a nenávisťou len pričinením tých, ktorí tomu veria. Alebo sa treba zamyslieť nad tým čo povedal pezinský starosta po pojednávaní v decembri 2008.
Nie je jedno, kto je kto. Na ľuďoch záleží. Nateraz je jasné, že tí, ktorí vedú túto spoločnosť, či také dôležité inštitúcie akou je napríklad cirkev očakávajú, že im ľudia budú veriť len preto, že sú vo vysokých funkciách a nárokujú si na nedotknuteľnosť. Často dokonca robia vďaka moci, ktorou disponujú všetko pre to, aby naozaj nedotknuteľní boli. Jedného dňa sa to zmení. Máme odvahu na to, aby sme to týmto našim "nadobčanom" dali pocítiť? Čo takto začať písať ich mená malými písmenami a jednoducho ich prehliadať, nepočúvať, nečítať...? Normálny človek vie rozoznať fušera od odborníka. Netreba podliehať mágii moci. Ani tej posvätnej. Pán je len JEDEN. Toho vraj treba poslúchať viac ako ľudí. Alebo...? Možno je to prvý krok k tomu, aby sa na vianočnej obrazovke objavovali iné tváre, ako spomenuté papierové hlavy
Poopravím teda akademickú ortodoxnú tézu z úvodu. Mne nie je jedno, či na čele bohoslužobného zhromaždenia stojí svätec alebo nejaký chrapúň. Na prvé počutie to môže byť zvláštne a trochu neortodoxné tvrdenie, ale je to tak. V tom druhom prípade si radšej zalistujem v Knihe kníh v rodinnom kruhu u nás doma.
