Z politického hľadiska je preto možnosť debaty o národnej myšlienke eticky primeraná len vtedy, ak dnešní nacionalisti boli včera disidentmi. Inak je to len nový druh verejného pokrytectva. Komunisti, ktorí si nevšimli November 1989 by nemali sedieť v žiadnych štátnych funkciách. Oni totiž demokraciu nechceli. Teda nechceli ani nezávislé demokratické Slovensko. Nechceli tento štát, ktorý je možný len vďaka Novembru 1989. Poviete si: Je však 20 rokov "po" a tento pohľad a jeho realizácia je zo sveta fiction. Dnes sa k nacionalizmu ako chutnému koncentrátu primiešava otvorene už aj kresťanstvo či akási národno-sociálna ingrediencia.
November '89, Slovensko a nacionalizmus v kresťanskom háve
V očiach verejnosti v lete 1992 tzv. zvrchovanosť Slovenska odobrili bájne vatry a kardinál Korec na bratislavskom hrade. No obdobie ponovembrovej prosperity je potrebné vnímať predovšetkým v spojení s obdobím vstupu tejto Slovenskej republiky do atlantických a európskych štruktúr.
Práve vtedy sa slovenská legislatíva a ekonomické prostredie dostalo na všeobecne akceptovanú úroveň. Namiesto pokútnej korunovej privatizácie sa aj na Slovensku začalo hrať podľa jasnejších pravidiel. Niektorí komentátori sa zmienili o tom, že ak nás členstvo v únii ochráni aspoň pred bezbrehou korupciou a klientelizmom národných buditeľov, tak to už stálo za to. To čo sa deje na „utendrovanom" Slovensku, sa v slušnej spoločnosti diať nesmie.
Oživovanie tendencií, ktoré sú namierené proti cudzincom, slovenským občanom rómskej či maďarskej národnosti a verejné prejavy národnostnej neznášanlivosti sa stali faktom. K radikalizácii tejto tematiky v oficiálnych slovenských výkonných orgánoch sa priznala v rámci prezidentskej antikampane SNS. Nemalú úlohu pri tom hrá prehliadanie takýchto tendencií alebo ich nepriame podporovanie osobou Ivana Gašparoviča ako prezidenta SR, o premiérovi toho už povedali veľa iní.
Novým fenoménom, ktorý obohatil slovenský nacionalisitický diskurz je šikovne aplikované pozorovanie, že aj bývalým komunistom či aktuálnym grázlom sa vo vysokých politických funkciách žije lepšie, ak sa verejne hlásia ku kresťanstvu: majú dobré vzťahy s cirkevnými špičkami a sem tam sa ukážu uslužní a usmievaví v ich prítomnosti, ovládajú "kostolný" slovník a ukážu sa sem tam na púti či iných cirkevných podujatiach. Toto divadielko sa im vyplatí, lebo ako protislužba nestojí ani najmenší nárok "božích" úradníkov na zvýšenie etického štandardu fungovania týchto politikov. Stačí štátny prispevok na potrebné veci a všetci sú spokojní...
Prečo je nacionalizmus nehumánny
Nacionalizmus je ideológia kolektívnej pýchy, arogancie a nadradenosti, ktorá má ako pracovnú metódu násilie, lož a šírenie nenávisti a následnú polarizáciu spoločnosti. Takáto politika stavia proti sebe blízkych ľudí, známych, rozbíja dokonca aj rodiny.
Je to spoločenská forma osobnej pýchy, ktorú klasická kresťanská morálka označuje za jeden zo siedmych hlavných morálnych defektov - hriechov. Obdobia sociálnych transformácií a sprievodných napätí a neistôt nacionalisti demagogicky prisudzujú vytipovaným spoločenským skupinám - nepriateľom národa.
Premyslenou manipuláciou vodcov sa stávajú jednoduchým terčom nenávisti nacionalistickou rétorikou očarenej skupiny. Ožívajú stereotypy triednych nepriateľov, antisemitizmu, nenávisti voči Maďarom či Rómom. Táto nenávisť a pýcha, ktorá sa prejavuje voči iným verbálnou agresivitou ale aj otvoreným náslím je neľudská.
Normálne a ľudské je viesť dialóg. Násilie, urážky, nenávisť a vulgarizmy sú nenormálne a nehumánne. Vyplavujú navonok neľudskú až animálnu podstatu ich pôvodcov. Normálne je byť slušný a nevulgárny. Byť hulvátom nie je normou. Bolo by fajn si to nahlas pripomenúť a podľa toho sa začať aj správať.
Historická pamäť ako prevencia pred opakovaním chýb
V slovenských dejinách sa obeťou nenávisti nacionalistickej väčšiny stali v období Tisom nazvaným ako obdobím kresťanského nacionalizmu v rokoch 1939-1945 deportovaní občania SR židovskej, rómskej, českej či inej nevyhovujúcej národnosti.
Po roku 1948 sa obeťou komunistického režimu stali slobodní občania odmietajúci teóriu triedneho boja, kultúrna elita, podnikatelia, živnostníci, veriaci laici, klerici či iní ideoví odporcovia režimu a dokonca aj dovtedy superlojálni súdruhovia tzv. buržoázni nacionalisti..
Po roku 1992 sa nepriateľmi štátu stali všetci, čo odmietali nedemokratické rozdelenie ČSFR a nechceli spolupracovať metódami, ktoré za cenu lži a násilia vniesli do spoločnosti predstavitelia vtedajšej koalície HZDS, SNS a ZRS.
Čo sa dnes na Slovensku deje
Pozornému pozorovateľovi neujde personálna podobnosť koaličnej politickej garnitúry rokov 1992-1998 a rokov 2006-2009.
Obroda a rehabilitácia amnestovaných potenciálnych páchateľov či nikdy neodsúdených hulvátov a primitívov v spoločenskom živote ide plne na vrub Róberta Fica, ktorý túto garnitúru znovu posadil do sedla.
To, že sa slovenský verejný život od nositeľov tejto politickej (ne)kultúry neočistil nie je však len jeho zásluhou. Odpustenie, o ktoré nikto nežiada nie je odpustením. Naopak je to nevýchovné gesto. Po odpustení komunistom v roku 1990 sa demokrati dopustili vážnej chyby aj po roku 1998, keď odpustili resp. nevolali na zodpovednosť tzv. otca vlasti - Vladimíra Mečiara. Jeho rehabilitácia za domnelé a nevyšetrené prechmaty je dokonalá. Spolu so svojim kumpánom Jánom Slotom stoja dnes vedľa predsedu vlády, keď sa robia dôležité rozhodnutia.
Nateraz posledný pokus o volanie Jána Slotu na zodpovednosť pred (S)lovenským zákonom dopadol pre bežného občana a jeho dospievajúce deti viac ako varovne. Agresívny a vulgárny Slota sa stal normou už aj pre slovenské súdnictvo. On je už raz taký, povedal súd...
Všetci ľudia ovládajúci elementárne pravidlá spoločenského správania sú bezmocní, keď počúvajú jeho agresívne a vulgárne vyjadrenia. Podobne ako boli bezmocní, keď pán Mečiar fyzicky a vulgárne napadol novinára. Tieto ani iné konkrétne prípady, pri ktorých sa ľudia pýtali, ako to je možné, neboli dôvodom na spoločenskú diskvalifikáciu ich hlavných protagonistov. Naopak v razancii a agresivite ich v niektorých prípadoch viac ako rovnocenne dopĺňa aj súčasný predseda vlády.
Nacionalizmus, vulgarizmy a kresťanstvo
Kresťanstvo je na Slovensku zaujímavou etiketou. V spoločenskom diskurze je výhodné zaujať voči kresťanstvu a jeho oficiálnym predstaviteľom z ústredí kresťanských organizácií nekonfrontačné až ústretové stanovisko. Cirkev je podľa predsedu vlády matkou, štát otcom národa. Z vnútra cirkví opakovane prichádzajú tiché aj otvorené prejavy sympatií voči vláde, ktorá prispieva otvorene či zastrene na ich potreby. To im podľa ich vyjadrení nedali ani Dzurinda s Hrušovským.
Veľmi často sa bez ohľadu na osobné preferencie či praktické postoje ľudia deklarujú ako kresťania. Je to spoločensky žiadúca odpoveď.
Byť dobrým Slovákom znamená akosi samozrejme aj byť kresťanom. Kam až to môže viesť ukázal v debate pred prezidentskými voľbami Ivan Gašparovič, ktorý ani netušil ako sa niekto môže volať Ján Krstiteľ. Ak si to však dáme do súvislosti s tým, že nevedel ani čo to je google, tak to vlastne ani nestojí za reč. Národný a sociálny Gašparovič sa však neohradil proti nenávisti, ktorú strana Jána Slotu rozsievala svojimi inzerátmi. Tak sme videli, že ani prázdnota a primitivizmus nemusia byť prekážkou na deklarovanie národnej hrdosti či ucty k tradičným kresťanským hodnotám.
Naopak: ofenzívne zazlieval protikandidátke, že sa prihovorila svojim potenciálnym voličom z bilboardov ich jazykom. Toto bolo označené za hru maďarskou kartou. Trápny pokus o úhybný manéver. To vie každý, kto pozná aspoň jeden cudzí jazyk či aspoň nárečie. Po voľbách však v objatí so súkmeňovcom vulgárne zanadával na novinárov. Nábožnou rečou to znamená len jedno: pán prezident vzal verejne Božie meno nadarmo. Kresťania dobre vedia, že takto zbožný povzdych nevyzerá. Ako to teda títo naoko zbožní národní lídri s kresťanstvom myslia?
Dostanú sa Slota, Mečiar a Fico do neba?
Nebudem sa zaoberať tým, aký etický rozmer má nacionalizmus či aké sú subjektívne hranice používania vulgarizmov pre ľudí vo verejných funkciách. Viem však že vulgárne vyjadrovanie, agresivita, klamstvá, šírenie nenávisti voči jednotlivcom či skupine obyvateľstva, osočovanie či nepoctivé spravovanie verejného majetku sú v rozpore s kresťanskou etikou a etikou vôbec.
Tým nehovorím, že Slota, Mečiar či Fico a ich vazali nemôžu byť kresťanmi, alebo že by boli dokonca zlými kresťanmi. Hovorím len to, že to, čo robia, je v rozpore s tým, k čomu sa verejne hlásia a čím sa im darí zavádzať „publikum".
Kresťanstvo ako životný štýl má totiž ako hlavné posolstvo praktický život v pravde, kedy účel neposvätia žiadne prostriedky. Cesta je rovnako dôležitá ako cieľ. Niekedy ešte dôležitejšia.
Čo na to tí, ktorí vnímajú svoje kresťanské presvedčenie ako hodnotový postoj? Čo ak je to pre nich čosi viac ako len nedeľné folklórne predstavenie? Mali by si všimnúť jedno: Cesta, ktorou kráčajú títo traja páni a ich národné či sociálne skupiny je cestou bez cieľa. Treba hľadať cesty iné, aj keď majú od ideálu ďaleko.
Veriť znamená aj konať. Jednoducho a inak. Ako? Neznamená to, že ľudia, ktorí hľadajú kvôli sebe a svojim deťom vo verejnom živote slušnosť musia všetci voliť jednu stranu. Slušní ľudia by však mali rozhodne slušnosť a korektnosť vyžadovať aj od svojich zvolených socialistických či národných zástupcov. Táto krajina patrí totiž všetkým, nielen aktuálnej či bývalej koalícii. Ako totiž dnešní vládcovia pohŕdavo nakladajú s inými, tak môžu raz naložiť aj s ostatnými. Tzv. vlastných nevynímajúc. Láska k Slovensku káže mať sa na pozore pred akýmkoľvek režimom, ktorý namiesto spravodlivosti pre všetkých hľadá väčších a menších Slovákov.
Ak kresťania veria, že existuje nebo, nemali by zabúdať, že sa tam nemusia dostať všetci. To, že o tom nehovoria tí, ktorí by o tom hovoriť mali neznamená, že to tak nie je.
A odpoveď na otázku z nadpisu: možností je viac. Netreba strácať nádej.
