Usmernenia o tom, že akt osobného sebazaprenia má mať aj jasnú sociálnu dimenziu a má premeniť aj sociálne vzťahy človeka a jeho postoj k iným ľuďom je zase stará známa parketa starozákonného proroka Izaiáša. V kapitole 58 jeho proroctva nájdeme:
5Či takýto je pôst, ktorý sa mi ľúbi? Má sa človek umŕtvovať celý deň? Vykrúcať si dookola hlavu a vrecovinou i popolom si ustielať? Či toto nazveš pôstom a dňom milým Bohu? 6 Či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo? 7Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš?
Štyridsať dní reflexie môže mať rôznu podobu. Nové pohľady na staré témy, inšpirácia starých a zabehaných aktivít. Spomienka na zabudnuté, pripomenutie dôležitého. To všetko sa skrýva za biblickou štyridsiatkou - 40 rokov alebo 40 dní - putovanie po púšti, pokúšanie na púšti...
Čas na zastavenie a nadýchnutie, návrat k dôležitému a zabudnutému, metanoia, staré známe nepopulárne pokánie ...
Niekto mu dáva rituálny rámec, niekto to prežíva skôr osobne. Ideálne je vedieť to spojiť. Rada, že ak sa človek postí, nemal by o tom veľa hovoriť a mal by dbať o to, aby sa to neskôr premietlo do jeho praktického životného postoja je stará už takmer dvetisíc rokov. Izaiášove reflexie ešte o čosi staršie.
PS: ak ste si ešte inde nevšimli, tak vám dávam aj tu do pozornosti moju a možno časom aj vašu stránku www.aomega.sk. Blogovať môžeme aj naďalej tu. :-)
