Prípady sexuálneho zneužívania v inom prostredí sa určite diali, no nie sú známe kroky týchto inštitúcií, ktorými by sa snažili prípady pedofílie utajiť, zakryť a systematicky tak docieliť ich utajenie pred verejnosťou a orgánmi činnými v trestnom konaní. V škandále, ktorý momentálne sužuje mocenské špičky rímskokatolíckej cirkvi ide totiž o to, že prípady zneužívania mladistvých v cirkevných inštitúciách boli cieľavedome a systematicky utajované a riešené len podľa vnútorných smerníc rímskokatolíckej cirkvi. Označenie týchto prípadov pápežským listom motu proprio za pápežské tajomstvo bolo implicitne jeho adresátom - biskupom - jasné, že nikto iný prípady nesmel prejednávať. Nielen miestny diecézny biskup v právomoci ktorého také prípady boli dovtedy. O civilnom súde ani nehovoriac. Ak biskup mal o kriminálnom konaní svojich podriadených kňazov vedomie, nebol žiadnym vnútorným predpisom viazaný oznámiť zločin či podozrivé konanie civilnej autorite. Naopak. Viete si predstaviť, žeby biskup X.Y., ktorého menoval pápež J.R. či jeho predchodca K.W. porušil toto „pápežské tajomstvo" a utekal by za strážmajstrom na miestnej policajnej stanici aby mu toto „pápežské tajomstvo" prezradil?
Adresná zodpovednosť
Jadrom problému momentálne je, že Vatikán nechce vyvodiť zo systémového zatajovania škandálu historických rozmerov adekvátnu a adresnú zodpovednosť. V priemerne fungujúcej organizácii rozmerov a významu rímskokatolíckej cirkvi by bolo vypočutie legitímneho volania po štrukturálnych a personálnych zmenách jedinou cestou riešenia vzniknutej situácie. To, že pre bežného človeka nie je jednoduché vidieť potrebu reformy štátu nazývanom Vatikán alebo Svätá stolica, nemá nič spoločne s tým, či sa cirkev chce alebo nechce reformovať. Ona sa reformuje už od svojho počiatku. Teológovia nazývajú cestu cirkvi dejinami latinským pojmom ecclesia semper reformanda - sústavne sa reformujúca cirkev. Stačí ak sa pozrieme na podobu cirkvi v prvom storočí, v 15. storočí a v 21. storočí. Okrem k modernizácii či k tzv. „zdnešneniu" (tal. aggiornamento) dotlačeného katolíckeho kresťanstva je tu aj veľa skutočne radikálne či menej radikálne reformovaných kresťanských komunít, v ktorých sa odovzdáva kresťanská tradícia a sú životaschopné aj mimo spoločenstva s Rímom.
Vatikán naveky...?
Aj preto je Vatikán len prechodným štádiom a pomerne mladou historickou epizódou jej podoby v čase a priestore. Kresťanstvo je väčšie ako Vatikán. Zodpovední a osobne zrelí veriaci vedia svoju vieru žiť aj mimo jeho barokového objatia. A pateticky musím povedať aj to, že Boh má väčšiu moc ako bývalý prefekt kongregácie, ktorá nesie hlavnú zodpovednosť za to, ako sa tieto škandály desaťročia "prekrývali a tajili". Prefektom tejto kongregácie bol dlhé roky práve Jozef Ratzinger.
Mea culpa 2000
Ak dobromyseľní veriaci či cirkvi naklonení analytici nevnímajú ako čudný fakt, že sa cirkev o 400 rokov ospravedlní za to, ako sa dnes správa, je to ich legitímne rozhodnutie. Necítia sa poškodení, preto nemajú na náprave škody a zmene pomerov, ktoré k nej viedli záujem. Solidarita s obeťami v duchu pavlovskej solidarity zdravých častí tela s jeho trpiacimi časťami im zrejme veľa nehovorí. Takéto oneskorené „ospravedlnenie"sa „konalo" napr. aj v prípade rektora Karlovej univerzity Majstra Jana Husa, či pri spätnom hodnotení teologického rozmeru zodpovednosti oboch strán v prípade Luterovej reformácie. Je to však v dnešnej dobe už eticky neakceptovateľné.
Problémy je potrebné riešiť v čase a priestore, ktorý ešte dáva možnosť na nápravu krívd, nielen na alibistické: "prepáčte!" ako sa to udialo v roku 2000. Bolo to síce chvályhodné, no život upáleným, perzekvovaným a zničeným obetiam to už nevrátilo. Vedia sa takíto obrancovia akože „dobrého" mena cirkvi vžiť do kože zneužitej obete či jej rodičov? Vedia si napr. nasimulovať danú situáciu a žiť s vedomím faktu zneužitia pár týždňov? Aký text by asi potom títo obrancovia skamenelej cirkevnej administratívy následne napísali na danú tému..?
Lojalita cirkevných aristokratov...?
V absolutistickej monarchii sú všetci šľachtici vazalmi absolutistického monarchu. Preto dostali svoje léna. Nič viac a nič menej neplatí ani o monarchovi Vatikánskeho štátu a systéme, ktorý vedie, bráni a ospravedlňuje. Práve preto ho musia všetci jeho nominanti brániť aj vlastným telom. Žiaľ iná interpretácia sa momentálne neponúka. Rozbíjanie celého tohto smutného balíka na tzv. drobné pochybenia jednotlivcov môže ešte kde tu zaujať a odpútať pozornosť od podstaty problému. No v zásade je to len leštenie zakalenej šošovky nevidiaceho oka, ktoré nikomu nepomôže. Tí ktorí toto usporiadanie vykonávania moci v rímskokatolíckej cirkvi neústupčivo obhajujú majú snáď konečne na stole tisíce dôkazov potvrdzujúce slová lorda Actona: Každá moc korumpuje. Absolútna moc korumpuje absolútne. Politicky nekorektné vyjadrenie Leonarda Boffa o tom, že pápež si mýli Bavorsko s Vatikánom a Vatikán s celým svetom je mrazivý bonmot, ktorý je k pravde bližšie ako sa na prvý pohľad zdá.
