Bežní kresťania sa pri čítaní správ o škandáloch v Írsku, Nemecku či inde vo svete cítia trochu zmätene. Najjednoduchšou reakciou je vidieť za všetkým len akési modernisticko-liberálne sprisahanie proti cirkvi. Pápežov list írskym katolíkom je však viac ako len odpoveďou na túto otázku. Nejde o sprisahanie. Situácia je reálne pomerne vážna. Niektorí hovoria o jednej z najväčších kríz rímskokatolíckej cirkvi za dlhé obdobie.
List Benedikta XVI. je jasným dôkazom toho, že niečo sa skutočne stalo. Tisíce zdokladovaných prípadov zneužitých a nikdy nevyšetrených prípadov ponižujúceho zaobchádzania s mladistvými zo strany kléru sú faktom, ktorý nie je možné ďalej tajiť. Na začiatku teda nebola mediálna kampaň, ale hanebné konanie zvrhlých kňazov, systematické utajovanie ich konania zo strany pápeža a biskupov a ich bezmocné umlčané obete. Tieto obete sa nevedeli a nevládali dostať k slovu celé desaťročia. Báli sa a možno tomu dlhé roky ani sami nechceli veriť. Ponížili ich práve tí, ktorým oddane dôverovali a čakali niečo úplne iné ako násilné poníženie.
Mocnými tohto sveta už boli médiá neraz zatracované. Ani situáciu v Nemecku neriešili primárne bulvárne médiá. Téma sexuálnych škandálov sa dostala na stránky serióznych týždenníkov, vyjadrujú sa k nej právnici, lekári, psychológovia, advokáti. Boli to nezávislé médiá, ktoré vytvorili tlak na "tých hore". "Zlé" médiá boli paradoxne tým hlasom, ktoré upozornili na to, že nad biskupmi je tu ešte svedomie. Boží hlas hovorí cez svedomie ľudí v poslednej dobe akosi spoľahlivejšie ako cez ústa biskupov. Pomohli demaskovať jednu hru, ktorá nebola náhodná. Nebola ani v súlade so základnými pravidlami slušnosti.
Nemám strach o svoju vieru, určite však musím ešte hlbšie premýšľať v akom spoločenstve a v akom duchu ju ako kresťan budem zdieľať. A s kým. Je isté, že ľudia potrebujú na svojej ceste týmto svetom aj iných ľudí. Potrebujú slovo podpory, solidarity, hlbokej reflexie. Potrebujú náznak zmyslu a usmernenie k svetlu a nádeji.
Nepotrebujeme ilúziu akejsi nezrozumiteľnej pápežskej neomylnosti a iluzórnej pravdy, ktorá je zahalená pláštikom mlčania o skutočnom stave vecí. Aj kresťania potrebujú vidieť okolo seba ľudí ducha a ľudí nádeje. Nie ľudí posvätnej moci v stredovekých kostýmoch a feudálnej dvojitej morálky, ktorá hovorí o tom čo môžu mocní a čo nesmú ostatní. Nie je to však jednoduché a dobrých receptov ako na to, je žalostne málo.
Podobnosť so situáciou, ktorá predchádzala ukrižovaniu tesára z Nazareta sa ponúka tým, ktorí ju vidieť chcú. Ježiš usvedčuje z povrchnosti náboženskej praxe práve náboženskú elitu - zákonníkov a chrámovú aristokraciu a jej verných stúpencov, zbožných farizejov. Oni strážili pravovernosť Božieho ľudu a oni rozhodovali o tom, kto bude ukameňovaný ich zbožnou rukou. Oni nazvali Ježiša nepriateľom ľudu a Bohorúhačom. Zaslepená viera spojená s bezhraničnou mocou boli spoľahlivou nenávistnou zmesou, ktorej obeťou sa mal stať suverén z Nazaretu.
Dnes čítame tento príbeh s menším či väčším odstupom, no práve tí, ktorí ho berú takmer doslovne nedokážu pripustiť jednu vec. Že aj oni sami by boli v čase okolo roku tridsať A.D. so svojimi súčasnými názormi a postojmi na strane farizejov. Aj oni by kričali, aby ten blázon z Nazaretu konečne ostal ticho. Aby nekritizoval ich zbožnú prax, ich starostlivé prinášanie chrámových obetí. Aby sa neposmieval ich okázalej zbožnosti, púťam a korupcii, s ktorou okiadzali rímskych okupantov. Mnohí z našich súčasníkov dvíhajú preferencie Barabášov a zatracujú tých, čo im nastavujú zrkadlo.
Fakt, že rímskokatolícka hierarchia zlyhala ostane faktom aj keď jej predstavitelia budú vysvetľovať, že ich viedla snaha ochrániť cirkev. Konštatoval to vo svojom liste aj Benedikt XVI. Jasné, že námietka, že išlo "len" o konštatovanie ohľadom biskupov írskych je úplne namieste. Len skutočnosť ako ju odhaľujú prípady v USA, Nemecku, Taliansku, Mexiku a inde posúva túto námietku len do hypotetickej roviny. Faktom je, že cirkevní lídri sa postavili v tejto situácii morálnej dilemy na stranu zločinu a nechránili nevinných. S tým sa treba naučiť žiť. Pred týmto faktom už nezatvára oči ani pápež.
O tom, že v rímskokatolíckej cirkvi nie je niečo v poriadku hovoria dlhé roky mnohí. Dnes im už nehrozí hranica ani väzenie. Dôsledný systém cirkevnej moci ich však spoľahlivo postaví "mimo" hry. S vizitkou heretikov a nepriateľov cirkvi strácajú priateľov, dôveru ľudí, najbližších. Leonardo Boff, Bernard Häring, Hans Küng, Yves Congar, Theilard de Chardin... zoznam by bol dlhý. Sú obvinení z liberalizmu, marxizmu, gnosticizmu, laicizmu. Ohrozujú totiž prax mocných, ktorej zmena by ich možno stála nielen moc ale aj dobrú povesť. Preto cirkevní lídri starostlivo predkladajú masám "kadidlové opiáty" utlmujúce odvahu a otupujúce silu svedomia či kritického vnímania. Odkazujú ich na poslušnosť, modlitby a iné upokojujúce cvičenia. Práve preto dnes mnohí katolíci ešte stále nechcú uveriť, že v ich cirkvi sa dejú veci, o ktorých píšu svetové médiá. Práve preto je pohodlnejšie a bezpečnejšie zatvoriť oči a veriť, že nás sa to netýka. Nám sa to nestane. Naše dieťa ešte predsa nikto nezneužil, nášho syna ešte spovedník neponížil. Tento postoj je však neuveriteľne cynický. Moderné slovo solidarita je v Biblii obsiahnuté oveľa plastickejšie v pavlovskom obraze cirkvi ako ľudského tela. Tam, kde trpí jedna časť ľudského tela, trpí celé telo. Poníženie tisícov zneužitých, ktorým bolo upreté právo brániť sa a nechať potrestať vinníkov je aj našou bolesťou. Je to aj naše poníženie.
Jednoducho je potrebné pochopiť, že aj v cirkvi je nutné podporiť dobrú vec. Netreba čakať, že tam hore sa niečo zmení len na základe našich vzdychov či vzlykov. Je potrebné podporiť reformné úsilie na všetkých úrovniach života cirkvi. Je potrebné nájsť spoľahlivejšie mechanizmy, pod tlakom ktorých sa aj biskupi a pápež budú zodpovedať za výkon svojich úradov. Riešením je samozrejme aj odchod do iného kresťanského spoločenstva a život v inej spiritualite alebo rozhodnutie žiť bez cirkvou organizovaného náboženského života. Tak sa možno naplní videnie Jozefa Ratzingera o cirkvi, čo je síce klein, aber fein (malá ale príjemná). No môže sa stať, že bude viel zu klein (príliš malá) a to už nebude až tak fajn.
Do nových dní prajem všetkým ľuďom hľadajúcim pravdu o ich mieste vo svojej cirkvi veľa odvahy a nádeje. Tí, ktorí pravdu nehľadajú a ani ju nechcú vidieť, moje prianie nepotrebujú. Pravda si ich nájde. Len aby ich tam potom neprepadol strach a beznádej. To im veru neprajem. Požehnané veľkonočné sviatky však prajem zo srdca všetkým. Príbeh Ježiša z Nazaretu snáď len nebol zbytočný...
