Tu sa dostávala v stále otvorenejšom akademickom diskurze k slovu aj nekonformná teológia. Sloboda slova, cestovanie a rozmach nových médií umožnil rýchlejšiu výmenu myšlienok. Archeológia a štúdium dejín sa ukázali ako dôležitým argumentom svetonázorových diskusií. Udalosťou, ktorá natrvalo postavila vedu a vieru do zdanlivého napätia bolo prijatie heliocentrizmu a Darwinovej evolučnej teórie. Monopol cirkevného vatikánskeho ústredia v priebehu 20. storočia strácal postupne svoju neotrasiteľnosť. Jeho stanoviská sa ukazovali stále viac ako politické a nie hodnotovo, nábožensky a duchovne motivované. Preto začínajú byť dlhodobo neudržateľné. Zvlášť to stojí za úvahu pri verejnom dôraze Vatikánu na to, že cirkev nie je politickou ale duchovnou a evanjeliovou inštitúciou. V diskusii s akademickou obcou sa pápežské univerzitné pracoviská dostávali do značného závesu. Česť teologickej obce zachraňovali nekatolícki exegéti a teológovia, ktorí sa nebáli vykročiť na neprebádané cesty hľadania pravdy a dialógu so svetom. Umožňovala im to aj vyššia miera slobody a sebavedomie existencie vlastnej teologickej tradície, ktorá bola schopná prežiť protireformáciu. Navyše sa jej podarilo vybudovať rešpektované centrá vzdelanosti oslobodené od reštriktívneho rímskeho cirkevného dozoru. Predstavovať si, že ani protestantskí teológovia nemuseli vysvetľovať odvážne racionalistické teórie vo svojich radoch by však bolo naivné. Sloboda veriacich akademikov a cirkevníkov sa nerodila ľahko ani v nekatolíckych radoch.
Vatikán a modernizmus
Za kľúčové momenty výrazne meniace postavenie rímskeho biskupa – pápeža rôzni autori považujú súčasné pôsobenie viacerých faktorov, ktoré sa v druhej polovici devätnásteho storočia podpísali pod atomizáciu európskych monarchií alebo pod procesmi, ktoré k nej smerovali. Vyhlásenie dogmy o neomylnosti rímskeho biskupa vo veciach viery a mravov spadá práve do tohto obdobia. Pápež Pius IX. mal príležitosť jedinečným spôsobom zasiahnuť do procesu zjednotenia Talianska. Nevyužil ju, keďže odmietol dať pápežskému štátu podobu konštitučného štátu a nezapojil sa ani do tzv. vojny o nezávislosť talianskych území od Rakúska. Naopak pokúsil sa zatiahnuť záchrannú brzdu. Bol to posledný pápež, ktorý viedol vojny a s pomocou diplomacie ale aj svojich ozbrojených síl obsadzoval územia provincií Umbria, Marche a Romagna, na ktoré mal podľa vlastných predstáv právo. Politické a vojenské nezdary kompenzoval opatreniami smerujúcimi k centralizácii pápežskej moci a vlastnej tzv. učiteľskej autority. Vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí v roku 1854 ako aj vyhlásenie dogmy o pápežskej neomylnosti v júli roku 1870 ostanú späté s menom Pia IX. Cieľom týchto vyhlásení bolo zastaviť diskusie a udať smer ďalšieho smerovania diskusie v rámci cirkvi. Bolo to aj vyjadrenie toho, ako si pápež predstavuje diskusiu so sekulárnou industrializujúcou sa spoločnosťou. Miestami až úsmevné vyjadrenia o škodlivosti liberalizmu, zostavenie idexu zakázaných kníh a iné kroky zahnali pápežstvo do izolácie v Taliansku aj vo svete.
Perspektíva a budúcnosť
Etická dimenzia nadkonfesionálneho kresťanského postoja a jeho dejinná jedinečnosť má za úlohu reagovať na znamenia čias. Nejde o poplatnosť trendom, ide skôr o ich vnímanie a hľadanie primeranej stratégie v kresťanskej praxi. Tam smerovali Bonhoeferove i Gogartenove vízie. Tam smerujú aj súčasné ekumenické iniciatívy rôznych menších kresťanských skupín a hnutí. Reinterpretácia viery a jej dôsledkov je úlohou každej generácie kresťanov. Tam kde sa to darí, zažíva kresťanstvo aj dnes rozmach, podporu a sympatie – stačí spomenúť matku Terezu, Rogera Schutza, Abbé Pierra, arcibiskupa Romera, Martina Luthera Kinga, Henryho Nouwena, Mariána Kuffu, Antona Srholca a iných. Neochota vstupovať do dialógu aj o témach, ktoré boli dlhé obdobie nedotknuteľné a nediskutovateľné sa môže kresťanskému spoločenstvu vrátiť v neochote sveta dať kresťanskej tradícii a jej interpretácii miesto v reálnom živote.
Viera bez cirkvi alebo cirkev bez viery?
Viera bez cirkvi ostane preto len prázdnou konštrukciou a nereálnym snom tých, ktorí nechcú vidieť potrebu inštitucionálneho organizovania života. Aj života cirkvi. Je však pravdou, že kresťania a cirkevný establishment v dejinách aj v prítomnosti často budia dojem, že v praktickom živote môže platiť obrátené garde – cirkev bez viery. Často je jasné, že úradná cirkev uprednostňuje politické kompromisy (Čína, Slovensko?) pred postojmi viery a koherentnej teologickej interpretácie. V tejto súvislosti sa mi žiada citovať slová dnes už zosnulého slovenského teológa Mons. Jána Magu (1944-1996) : „Nie svet ohrozuje našu vieru, ale naša slabá viera ohrozuje tento svet “.
