Podľa Antona Srholca nesie Kresťansko-demokratické hnutie obrovský poklad obetí, ktoré priniesli veriaci v zápase s komunizmom. „Zo zásluh sa však nedá žiť. Za dvadsať rokov sme dozreli a svet sa celý zmenil", pokračuje ďalej Anton Srholec. „Diskusia sa preniesla z oblasti teologickej do politickej. Ak ste sa s niekým pohádali v poslednej dobe, nebolo to pre náboženstvo, ale pre politiku. V budúcnosti nie je možné, aby politiku robili katolícki nadšenci, absolventi miništrantskej akadémie či predlžená ruka hierarchie. Kresťanská demokracia je viac. Ide o všeobecné dobro. Osloboďte sa od svojich duchovných otcov. Ste múdrejší ako oni." Za tieto slová ho vraj účastníci snemu odmenili dlho trvajúcim potleskom.
V pre mňa trochu smutnom blogu som si prečítal: „Žijeme natlačení na sebe. Malé priestory, tlačenica v doprave, parkovanie na pár centimetroch. Ale nežijeme spolu. Iba čo si navzájom zavadziame. Občas sa trochu popasieme na cudzom nešťastí, hlavne nás poteší, že my sa máme relatívne lepšie a? A nič."
Zásadné vyjadrenie Antona Srholca nie je slovom večne sa mýliaceho prognostika spätne potvrdzujúceho výsledky, ktoré nepredpovedal. Jeho svedectvo je kryté skúsenosťou a prácou pre tých, ktorí to najviac potrebujú. Je zároveň sprevádzané tým, že v prostredí, v ktorom by mohol byť vedúcou osobnosťou či aspoň počúvaným a váženým starcom, sa pohybuje takmer ako disident. No on stále robí čo môže a koľko vládze. Preto tvrdé slová o katolíckych nadšencoch, miništrantskej akadémii či predĺženej ruke hierarchie nemôžu byť odbavené len ako klišé modernistu.
Opis tejto reality , nie je ničím výnimočný. Dívame sa na ľudí, ktorí vstávajú skoro ráno do kostola. Idú spolu, no stojí každý sám. Navonok je to pre pozorovateľa skupina ľudí, ktorá odrieka rovnaké slová. No nehovoria ich spolu a odchádza každý svojou cestou. Dávajú si pozor, aby sa nestretli ani pri východe. Hoci výnimiek, ktoré vyvracajú túto "kostolnú" skúsenosť je určite veľa, veľký obraz spoločenskej reality hovorí o vierolomnosti, korupčnom správaní, vulgarizme na najvyššej úrovni a iných javoch, ktoré sú na „kresťanskom" Slovensku s kresťanskou etikou v príkrom protirečení. Očakávania veľkého spoločenstva ľudí hlásiacich sa ku kresťanstvu sa na Slovensku postupne rozriedili skúsenosťou s ľuďmi, ktorí kresťanstvo len využili na svoj nový vzostup. Ustráchaní potentáti pochopili, že odpustenie a kresťanské milosrdenstvo je možné ako slabosť zneužiť. Ak parafrázujem inú blogerku: Už takmer všetci si myslíme, že všetci politici sú zlodeji a hulváti. No to len zlodeji a hulváti chceli, aby to tak vyzeralo, lebo v dave sa im lepšie dýcha. A spravili to dokonale. Pomohli im v tom aj katolícki nadšenci, ktorí síce nekreslili hrubú čiaru, ale neprezieravo a ochotne podali kresličom hrubých čiar nielen ceruzku ale aj nožnice. Sme odstrihnutí od minulosti a v mene pluralizmu a bez pamäti niet na čom stavať.
Hoci žijeme natlačení na sebe, v malých priestoroch, tlačíme sa v doprave a otrepávame si dvere našich áut na notoricky preplnených parkoviskách, nežijeme spolu. Prežili sme ako kresťania v tejto novej konštelácii dosť času aby sme pochopili, že nový svet nám nikto nevybojuje ani nedaruje za nás. Kresťan sa nemôže spoliehať na čarovný prútik existencie správnej no niekedy veľmi domotanej strany či nedotknuteľnosti neomylných no niekedy veľmi domotaných cirkevných úradníkov.
Keď sa k sa k slovu hlási svedomie, zodpovednosť sa musí premeniť na zápal, s ktorým sme čítali výzvy, ktoré mali zmeniť svet, spoločnosť aj nás. Nikto iný ako my sami to nespraví. Čakanie, že nám dar nami vysnívanej slobody spadne z neba nie je prezieravým postojom. Treba neustále zakladať a starať sa o kluby zdravého rozumu: hovoriť, modliť sa, diskutovať, hľadať a nebáť sa prichádzať s riešeniami. S vierou vo vlastné schopnosti no s vedomím vlastných hraníc. S ráznym odmietnutím zabúdania, no s dôverou v zodpovedné riešenia. Nie je všetko zlé, nie je všetko pokazené. Len ešte všetko nebolo opravené. A veľa sa zatiaľ aj pokazilo. Je to nekonečný príbeh.
Vtedajšiu nebojácnosť malých študentských krúžkov a skupiniek a ich otvorenosť pri pohľade na svet je však potrebné rozšíriť aj mimo vlastných konfesionálnych či osobných cieľov. Náboženská sloboda ako cieľ boja podzemnej cirkvi a jej protirežimných postojov bola zrealizovaná. Éra samizdatov sa skončila. Paradoxne sa odvážni autori dostali opäť do menšiny. Sú v postavení disidentov odmietnutých mocnými a nimi ovládaným spoločenským či cirkevným davom. Je chvályhodné, že Antona Srholca si na svojom sneme KDH všimlo a že jeho postoje a činnosť aj ocenilo. A že ho pustilo aj k slovu.
Spoločenstvo, ktoré na dnešný svet môže mať autentický vplyv však musí žiť z viery, že to niečo nad nami nie je len rozprávka pre malé deti a ich starých rodičov. Viera v Boha nemôže byť odtrhnutá od viery v človeka, jeho citov, spoločenskej angažovanosti a v možnosť zmysluplného života tu a teraz. Aj produktívni a aktívni veriaci ľudia môžu ostať tým, čím sú a nemusia splynúť s davom, ktorý sa ženie v anonymite len za tým svojim a biť sa o väčší kus „chleba a hier". Môžu ostať kresťanmi aj cez týždeň a nemusia ho pestovať len ako voľnočasovú víkendovú aktivitu.
Starosť o svet ďaleko i blízko sa nedá delegovať na iných. Môže sa stať, že naše predstavy o tom, ako by mali tieto svety vyzerať, sa potom nikdy nedostanú do ich programových téz. A to by bola škoda. Zvlášť ak je ľudí, čo to vidia podobne, tak veľa. Toľkokrát ohlasovanú "obnovu" morálky nezrealizuje jedna strana, biskup či aktivista. Jej „orgán" treba hľadať inde.
Ak nemá Čierny Peter pokryteckej hry na morálku ostať v rukách použitého voliča, je tu ešte jedna cesta. Zodpovednosť nespadne z neba. Môžu ju do spoločnosti priniesť len zodpovední jednotlivci. A musí ich byť veľa. Možno síce vždy znova stavať na zelenej lúke a zakladať nové iniciatívy a strany, no je dobré mobilizovať aj ten hodnotový potenciál, ku ktorému sa jestvujúce strany hlásia. Prečo sa projekt kresťanskej strany so silným konfesionálnym podtónom dostal do situácie, kedy neoslovuje ani tých, na ktorých sa chcel primárne sústrediť, má zaiste rôzne príčiny. Jednou z nich je určite aj nesúlad medzi tým, čo jej predstavitelia hovorili a ako sa reálne správali. Tu ide však snáď aj o čosi viac. Lebo pravicové či ľavicové sny o sociálnej spravodlivosti, úcte k majetku, zodpovednej verejnej správe, spoločenskej etike, rodinných tradíciách či vzájomnej úcte sú predsa hodnotami, na ktorých sa môžu zhodnúť ľudia bez ohľadu na svetonázor či na to, v ktorej strane momentálne sú. A majú morálnu povinnosť na ne ako ľudské bytosti nikdy nerezignovať.
Pred Vianocami je možné nad tým pouvažovať aj z tejto nemarketingovej perspektívy - ak nemáme skončiť len pri výpredaji hodnotových vízií sveta za dobrú či menej dobrú cenu. A uvažujem, podobne ako Martin Bútora, nad touto slovenskou záhadou vloženej do vety: "Prečo je také ťažké premeniť duchovnú vertikálu, ku ktorej sa u nás hlási toľko ľudí, na viditeľnú priamku osobnej integrity v svetskom živote?"
