A keď sa zotmie, ale ešte nie je noc, keď je vákuum, bezvetrie, plačlivé ticho, ktorému sa darí unikať pred všetkými zvukmi, chuťami a citmi, modlím sa. Po rokoch nadvlády nad Bohom sa modlím. Modlím sa zúfalo. Modlím sa ako pred popravou. A žiadam. Žiadam veci, ktoré mi ublížia. Na ktoré som si zvykla.
..a tiež aby ma zbavil strachu.
...odpusť nám naše viny, ako mi odpúšťame svojim vinníkom.
-ale neodpúšťam
-ale neodpúšťa.
Potom sa to dostaví. Klesanie podnebia na podnebie. Spodné temné vody. Vlhko a trepotajúce sa ticho. Som pokorená.
*I don ´t want to be without you*
*I don ´t want to be*
*I don´t want*
*I don´t*
*I *
A keď to potom poviem nahlas je z toho spotená masa prežutých prežitých slov. Nechce byť s ňou. Ona o sebe nechce hovoriť v prvej osobe singuláru. Ona nechce, aby sa toto dotýkalo jej života. Ona už o tom nechce hovoriť ani premýšľať. Ona sa nehnevá a chce sa kamarátiť.
Ale potom som tu ešte ja. Mŕtvejšia ako kedykoľvek predtým. Citlivejšia ako kedykoľvek potom. Žiarlivá ako vždy. Vydesená ako nikdy. Stŕpnutá.
Budeme viesť nekonečné rozhovory. O tom. Satelity budú často odo mňa ku mne a k tebe a naopak prenášať len ticho. Vyplynie z toho filozofia o tom, aké je dobré, že sa ľudia opúšťajú. Ktovie prečo, neuspokojí ma to. Vo filozofii nie je ani trochu dotyku.
Zaspím, ale bude to námaha. Bude noc a už nebudem vládať spať. Nestíham si ten spánok zladiť s myšlienkami, čo sa točia, akoby mali zmysel. Tak si poviem: “Zlatko, prosím spi”. Ale zlatko nespí. A keď spí, nesníva sa mu o nej. Ale ona už o tom nechce hovoriť ani na to myslieť.
Ide o to, že som netušila, že to bude tak bezprízorne bolieť.
Je mi to ľúto.
