Povzdych. Vymanenie sa z objatia. Sťahovanie na druhý koniec sveta (postele)
Jeho nádych, výdych. Nie je to človek, je to automat.
Ruka čosi hľadá pod posteľou. Display mobilného telefónu sa rozžiaril. Zisťovanie času a priestoru. Prístroj rytmicky bliká.
Kristebože! Ešte iba pol štvrtej.
Klepot nechtov po dreve . Zúrivo – zúfalo – bezmocný povzdych. Rýchly a trucovitý obrat o 180 stupňov (°C)
Umelec bezduchého spánku. Virtuóz letargie. Primitívny lovec – zberač s tvárou prepichnutou chirurgickou oceľou. Majster v láskaní pier špičkou jazyka.
Ostrie nechtu brázdi ústa a zanecháva sotva badateľnú krvavú stopu. Má tvrdý spánok.
Kurva ! Čo som komu urobila...
Posadenie sa v zlomku sekundy. Premeriavanie si miestnosti. Tma a ...dvere. Modernými meracími prístrojmi nemerateľný čas navlečenia si živočíšnosťou sálajúcich kusov oblečenia. Hlučnosť: 0 jednotiek. Túžba vlastniť molekulárny premiestňovač : 100 jednotiek.
Pekne, pekne po – ma - lič – ky. Neurčitý rozhovor radšej odložíme na neurčito. Dýcha ešte vôbec? A komu na tom záleží?
Pátrania po dáždniku. Nález. Zahladzovanie stôp. Topánky v rukách.
Mám všetko? Teda okrem sebaúcty. Ale už sa pracuje na novej, lepšej a trvácnejšej.
Zatváranie dverí po milimetroch.
Len žiaden zvuk. Nezobuď ho. Už som sa skoro vyslobodila. Taak, pekne...
Kľučka klesá dole a dvere hladko zapadajú do zárubne.
Ešte, ešte....
Aááách..! – zavŕzganie. Zaškrípanie zubov. Poézia vulgárneho slova. Topánky ešte vždy v rukách. Dvere ostávajú pootvorené. Bosé nohy lepkavo míňajú schod za schodom. Cieľ. Spásonosná kľučka vchodových dverí.
Sloboda!!
Skok do topánok. Klepot opätkov. Čierne okuliare z racionálneho hľadiska bezdôvodne na očiach, z emocionálneho nevyhnutná antikoncepcia proti prieniku malých slizkých čiastočiek pohľadov neexistujúcich chodcov.
Svitá.
Umri, zlato, budem rada.
