Pritom to začalo tak dobre, celkom príjemné menu, intuitívne postavené voľby atď. Na kameň úrazu som prišiel až neskôr (to jest o 4 minúty.) Neviem, možno som trochu precitlivený, ale pri hláške „Žádost o přátelství byla odeslána.“ ma zamrazilo. Tento efekt sa pri mne dostavil ešte pri niektorých „anketách“ a komentároch, ktoré som si z nudy čítal. Naozaj nepotrebujem a nechcem, aby ľudia ktorí ma nepoznajú, resp. poznajú iba z fotiek odpovedali na ankety typu: „Myslíte si, že dotyčný niekedy zažil pohlavný styk s osobou rovnakého pohlavia?“ Asi som vážne starosvetský, ale podobné „srandičky“ ma už dlho neberú, vlastne nikdy nebrali. Nemám potrebu zoznamovať sa s ľuďmi, ktorí hľadajú priateľov takýmto spôsobom. Ako sa vraví kvalita predčí kvantitu a v tomto smere to, myslím, platí dvojnásobne. Na čo je komu 200 „kamarátov“ keď môže mať radšej jedného priateľa?
Služby ako Facebook sa pýšia prepracovaným systémom vyhľadávania osôb s podobnými záľubami. Áno, môže to byť užitočné, keď hľadám niekoho, kto by mohol obohatiť moju zbierku známok, ale je vážne zdravé redukovať medziľudské vzťahy len na niekoľko podmienok, ktoré musia obe strany spĺňať? Nestráca sa týmto to čaro spoznávania toho druhého? Neprichádzame tým o zdravý úsudok kto nám sadne do noty a kto nie? Ľudia na Facebooku mi prišli až strašidelne neopatrní. Nie, nie som zástanca konšpiračných teórii, len si myslím, že niektoré veci by mali zostať v súkromí. Písať si na Facebook každú udalosť ktorá sa človeku stalo je podľa mňa hlúpe. Ako všade inde, aj tam (alebo predovšetkým tam) sa nájdu „zvrhlíci“, psychopati a rôzne podobné existencie. Ale v jednom som Facebooku vďačný. Táto skúsenosť ma priviedla od myšlienky k činu a včera večer som si po dlhej dobe čistil „buddy list“ v Pidgine. Odstránil som asi 40% ICQ a 10% X-Fire kontaktov a čo ma naozaj zarazilo bolo, že 90% zmazaných som prakticky nepoznal a ani som po tom nikdy netúžil.
