Vcelku som bol spokojný – dopoludnie bez rušivých momentov. Dokonca aj šofér električky mi otvoril už zatvorené dvere, hoci som sa o to ani nepokúšal požiadať. Vôbec sa mi k nim nechcelo pobehnúť – veď som mal na vlak späť ešte čas a plné ruky darčekov.
Košický rýchlik mierne meškal, ale nič sa nedeje. V tento deň som sa ani nenádejal, že by tam bolo trochu viac miesta ako som potreboval. Prišiel plný a na stanici kde som nastupoval sa doňho usilovala dostať ešte pekná hŕstka ľudí. Dostala sa. Najväčší problém s tým mala útla sprievodkyňa, ale aj jej sa to podarilo.. Bolo to v služobnom vozni delenom s vozňom pre cestujúcich sdeťmi do 10 rokov.
V tomto vozni na plošinke cestovali so mnou i jeden muž, ktorý sa usiloval spolu s ďalším, rušiť predvianočný pokoj. Najprv sa začali strkať, pričom vďačným objektom boli dve Češky v zrelom veku, ktoré pokiaľ mohli, pred nimi ustupovali, ale už nebolo kam. Potom sa začali potužovať šampanským, ktoré ponúkali aj okolostojacim, ale bez nádeje na úspech. Pokúšal som sa im noečo povedať, ale úspešnosť bola asi rovnaká. Hlavný hrdina to nevzdával, vytiahol cigaretu a začal sa s ňou pohrávať za asistencie zhrozených a protestujúcich už aj ďalších žien, väčšinou mladších. Očividne mu naše pohŕdanie robilo dobre – cítil sa kráľom bez koruny. Medzičasom zistil, že na najbližšej zastávke vystupujem a už aj zapaľoval zapaľovač... Nikde nikoho v uniforme. Na moje dohováranie sa ma opýtal či som Maďar a tešil sa, že mu odpadne najväčší oponent. Pred vystupovaním som sa ešte Češkám ospravedlnil za chovanie svojich spoluobčanov a za neohľaduplnosť toho pána a jeho skromnejšie vystupujúceho spoločníka (podľa všetkého sa dali dohromady až vo vlaku).
Taká je moja skúsenosť s dvomi stranami vzácnej mince menom ohľaduplnosť v predvianočnom čase. Nebolo mi príjemne.
V tomto sviatočnom čase želám všetkým viac pochopenia zo strany tých, ktorých stretávajú a aby aj my sme chápali tých druhých. Nielen teraz, ale stále.
