Klasické ráno v pacovný deň u Kohutiarovcov. Budíček cca o 5,40. Budím Máriu, ale opäť raz sa mi podarí zobudiť aj najmladšieho Šimona, takže Mária bude najprv obsluhovať jeho a potom mňa s najstarším synom, ktorý sa pravidelne vydáva so mnou za svojimi školskými povinnosťami do Bratislavy. Minúty máme presne rozpočítané, a tak ho budím a súrim do vstávania - nie je problém. Je zvyknutý.
Včera mi víťazoslávne oznámil, že v druhom polroku sa opäť hlási v školskom klube na kuchársky krúžok. Netuším už po koľký raz. Pokúšal som sa mu to rozhovoriť, ale vyzeralo to beznádejne. Už dávno som zistil, že jeho kritériom výberu je viac vzťah k vedúcej krúžku ako k jeho obsahu, aj keď je treba priznať, že Samkove recepty boli odjakživa originálne. Prvý recept (keď mal cca 3 roky) sa volal Pečené vajcia s kakaom... Nuž, neviem kto by si na takomto niečom a podobnom pochutil...
Ako som spomínal, ráno času nie je nikdy navyše, tak hovorím nádejnému kuchárskemu majstrovi, ktorý sa ráno zvykne chvíľu nudiť kým sú raňajky, aby ukázal čo sa na tých kuchárskych krúžkoch naučil. No a prišiel na psa mráz. Doma ho to akosi nebaví a navyše jeho motorika mu robí ďalšiu prekážku. Ale podarilo sa. Rožky sú natreté maslom a džemom, dokonca bez asistencie dospelých. Estetika však pokrivkávala. Ale úsilie sa cení.
Len raz neviem čo s tým jeho kuchárskym krúžkom. Radšej by som bol keby nadobúdal prax v iných odboroch, najmä v tých, do ktorých sa mu nechce.
